už viac ako desať rokov existuje edícia Recomposed a vychádza na jednej z najstarších a súčasne najexkluzívnejších adries vo svete klasickej hudby, kde sa už dlhší čas intenzívne hľadá cesta k novým „spotrebiteľom“. Aktuálne napríklad klavírnym albumom jedného z frontmanov skupiny ABBA. Na začiatku edície bol v roku 2005 nemecký producent Matthias Arfmann, ktorý „rekomponoval“ na objednávku Deutsche Grammophon nahrávky dirigentskej legendy Herberta von Karajana. Orchestrálne riffy vysamplované z Korsakovovej Šeherezády, Holstových Planét, Dvořákovej „Novosvetskej“ či Musorgského Obrázkov z výstavy sa tak objavujú na pozadí v tom čase módnych rytmov, ktoré so sebou priniesli štýly dub, trip-hop či drum & bass.
Nekonvenčný Fín, tvoriaci pod pseudonymom Jimi Tenor, potiahol tento koncept repertoárovo do 20. storočia – k Erikovi Satiemu, Stevovi Reichovi či dokonca Pierrovi Boulezovi. Ak človek pozná originál, môže byť počúvanie jeho verzie Six Pianos so soulovým feelingom, pôvodne diela kultového amerického minimalistu Steva Reicha, zdrojom nekonečnej popovej veselosti. Vážnejšie i ambicióznejšie pôsobí práca britského hudobníka Matthewa Herberta pracujúceho s Adagiom z Mahlerovej 10. symfónie. Nahrávku kompozície, ktorú skladateľ vzhľadom na predčasnú smrť nestihol dokončiť, púšťal a zaznamenával napríklad v chate, kde Mahler komponoval, ale tiež na miestach asociovaných s odchádzaním a smrťou (napríklad v krematóriu). Výsledok, ťažiaci z jeho skúseností s tzv. site-specific recording, ktorý Herbert označil ako „plný duchov“, tak vznikol elektronickou manipuláciou so „zvukovou atmosférou“ rozličných prostredí. Album dvojice Carl Craig a Moritz von Oswald priniesol do edície estetiku klubovej scény elektronickej hudby.
Doteraz najnovším a pravdepodobne najmenej dobrodružným pokračovaním „neklasického“ experimentu vydavateľstva Deutsche Grammophon sú Štyri ročné obdobia Maxa Richtera z roku 2012. Možno teraz vznikol falošný dojem, že sa klasický label projektom Recomposed pustil do niečoho radikálne nového: no tvorba, pri ktorej sa narába s existujúcimi dielami spôsobmi pripomínajúcimi koláž či remixovanie má na experimentálnej časti hudobnej scény pomerne bohatú históriu. Od polovice 80. rokov 20. storočia sa vďaka kanadskému skladateľovi, saxofonostovi a mediálnemu umelcovi Johnovi Oswaldovi tento typ práce s hudobným materiálom označuje ako plundrofónia a bol spojený s viacerými autorsko-právnymi spormi. „Pľundrovanie“ klasikov je v tomto ohľade podstatne bezpečnejšie.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.