„Poď tancovať do Lúčnice,“ povedal mi raz sám veľký Štefan Nosáľ na nejakej folkloristickej zábave, kde som si rozkazovala pred muzikou svoje obľúbené pesničky a cifrovala o dušu spasenú. To bolo v čase, keď tancovať v Lúčnici bolo vrcholným snom každého amatérskeho folkloristu. Nešla som, vedela som, kde sú moje limity výrazovej tanečnice s lenivými nohami, ale polichotilo mi to.
V tom čase bola Lúčnica skutočnou avantgardou slovenského folklóru, ukazovala ostatným súborom smer, akým sa dá ľudový tanec spracovať do pôsobivej javiskovej formy oslovujúcej súčasného diváka. Vystupovala vtedy s programom, ktorý, čo sa týka choreografickej invencie a práce s pôvodným materiálom, dodnes zostal neprekonaný: Pieseň a práca (1983).
Názov nie bohviečo, poplatný dobe, ale obsah, ktorý z toho dokázal vytrieskať! Čo číslo, to perla! Ak chcete pochopiť veľkosť Nosáľovho choreografického talentu, ako invenčne dokázal spracovať v podstate nudný a pre javisko veľmi nevďačný tanečný materiál – karičku, lebo dievčatá sú pri nej takmer celý čas v kruhu zadkom k divákovi, pozrite si tanec Pozdišovskí hrnčiari.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.