asi je jednoduchšie sa presadiť, keď hráte na neobvyklom nástroji. Nemáte takú konkurenciu ako gitaristi, klaviristi či bubeníci. Zároveň je omnoho ťažšie zvládnuť, spoznať a splynúť s inštrumentom, na ktorý sa už pozabudlo, nachádzať preň kvalitnú hudobnú literatúru a osloviť ním väčšinové publikum nezaťažené na niečo, čo je pre nich už cudzie. Mandolína sa objavuje v Európe už od šestnásteho storočia, na starom kontinente ju rozšírili hlavne Taliani či Francúzi, ktorí ju sem priniesli z arabských krajín. Neskôr sa dostáva aj na ďalšie kontinenty a uplatňuje sa hlavne v žánroch klezmer a bluegrass.
mandolína v kraji huslistov
Ako prvý hráč na mandolíne získal nomináciu na Grammy. Nástroj vytiahol z okrajových žánrov a znovu mu navrátil reputáciu sólového inštrumentu schopného hrať veľké orchestrálne skladby. Avi Avital sa narodil v mestečku Be’er Sheva, ktoré sa nachádza na juhu Izraela. V tomto zvláštnom kúte zeme bola vybudovaná moderná infraštruktúra končiaca sa v záhyboch takmer nekonečnej púšte Negev. Vytvára elektrizujúcu atmosféru starého a nového sveta a dotyk kultúr – arabskej a židovskej.
Písal sa rok 1986 a osemročný Avi započul zo susedného domu clivú melódiu hranú na mandolíne. Keď sa ho neskôr mama spýtala, na ktorom nástroji by sa chcel naučiť hrať, v odpovedi nezaváhal: „Na mandolíne, ako môj sused.“ Prihlásil sa do miestneho súboru, ktorý viedol ruský imigrant Simcha Nathanson, pôvodne vyškolený huslista, pre ktorého nemali prácu v jeho odbore, tak mu dali možnosť založiť na škole mandolínový ansámbel. Ďalšie vzdelanie si Avi Avital rozšíril na konzervatóriu v Jeruzaleme u Mottiho Schmidta, ktorý bol pôvodne tiež huslista. „Uvedomil som si, aké šťastie som mal, že som sa nikdy nepozeral na mandolínu ako na nástroj s obmedzenými možnosťami. Neexistovali žiadne obmedzenia, pretože moji učitelia jednoducho nevedeli, že tam sú,“ priznáva hviezdny mandolinista. Vedel, že ak chce skutočne spoznať históriu tohto inštrumentu, musí z Izraela vycestovať.
„Písal sa rok 1986 a osemročný Avi započul zo susedného domu clivú melódiu hranú na mandolíne.“
V talianskej Padove študoval, prehlboval poznanie, nachádzal historické limity a na vlastné oči sa presvedčil, že mandolíne sa nedostávalo v hudobných dejinách európskej kultúry takej pozornosti skladateľov ako ostatným nástrojom.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.