Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Džez mi vôbec nepríde až taký menšinový

.filip Olšovský .kultúra

Študuje na prestížnej hudobnej škole v Bostone a na koniec júla chystá koncertnú šnúru po Slovensku so skúsenými zahraničnými džezmenmi. Ester Wiesnerová má iba 22 rokov, no už teraz patrí k najzaujímavejším menám slovenskej džezovej scény.

Džez mi vôbec nepríde až taký menšinový Taiga Kunii

ako sa dnes mladý človek dostane k džezu?

Všetko to prišlo cez moju mamu. Ona je učiteľka klavíra a hudobníčka a k džezu mala vždy blízko. Počas predošlého režimu sa však nikdy nedostala k tomu, aby ho mohla veľmi hrať, tak ho aspoň počúvala. A ja som ako malá počúvala s ňou. Neskôr sme spolu niečo nahrali a ona to „na tajnáša“ poslala do jednej súťaže. Potom už to išlo.

ako vlastne vyzerá slovenská džezová scéna?

Je veľmi rodinná. Všetci sa poznáme, je nás desať a pol a chodíme si jeden druhému na koncerty. A hudobníci tu sa snažia dosť prispôsobovať hudbu publiku. Je to úplne iné ako v Amerike, kde funguje džez ako ľudová hudba, ktorú už ľudia vedia počúvať.

čo to znamená?

Počúvať džez nie je žiadna veda, len si to asi vyžaduje trochu viac pozornosti. Keď niečo počujete v rádiu, po dvoch-troch počutiach to už poznáte naspamäť. To je super, ale dobré je mať aj ten druhý rozmer, hudbu, pri ktorej sa dá trochu aj zamyslieť. V Spojených štátoch má džez úplne iný rozmer, tam je to hudba slobody. A vedia to aj poslucháči, ktorí na tú hudbu reagujú úplne inak.

„Všetci sa poznáme, je nás desať a pol a chodíme si jeden druhému na koncerty.“

chce sa vám vôbec z Ameriky vracať, keď tu na vás čaká tá desaťapolčlenná scéna?

To je presne môj plán. Chcem na Slovensku založiť školu populárnej hudby, písania hudby, textov, džezu... Všetko, čo nie je klasická hudba. Pretože u nás sa v tomto smere nedá nikde vzdelávať. Nemám ani na mysli hneď nejaké konzervatórium alebo vysokú školu, ale aspoň nejaký kurz. Pretože to bol aj môj veľký problém – všetko som si musela vygoogliť a posťahovať, až som sa nakoniec dogooglila až do školy v Amerike. 

s tou vlastnou školou je to zatiaľ iba sen alebo ju už aj naozaj nejako pripravujete?

Už je to dosť reálny plán. Moja súčasná univerzita v Berklee to plánuje zastrešiť, keďže má celom svete sieť škôl a v strednej Európe zatiaľ nemajú nič. Je to výborná vec, lebo oni majú zabehnutý systém a vedela by som sem aj jednoduchšie dostať dobrých profesorov. Pomaličky hľadám už aj ľudí, ktorí by na tom so mnou robili a túto zimu plánujeme benefičný koncert, na ktorom pošleme jedného Slováka na letný program na Berklee.

pred piatimi rokmi ste boli aj v reality šou Hlas Československa. Malo to pre vašu kariéru zmysel?

Možno v tom, že som sa trochu dostala do povedomia ľudí. Očakávala som, ale že tam získam nejaké mentorstvo, pretože to tá šou primárne sľubovala. A to sa tak úplne nestalo. Vôbec tam nešlo o hudbu, ale iba o emócie. Rozumiem tomu, ale pre mňa to nebola veľmi cesta. Tam sa mi potvrdilo, že tento svet populárnej hudby asi nebude pre mňa. 

na druhú stranu, nebojíte sa, že zostanete zaseknutá v tom menšinovom a miniatúrnom svete džezu?

Ja som mala zatiaľ na väčšine koncertov plno a vôbec mi to nepríde také menšinové. Neviem, či to je tým, že do džezu dávam aj ľudovú hudbu, ale mám pocit, že to ľudia zvládajú. Keď je text, tak počúvajú a keď hrá saxofón príliš dlho, tak sa začnú rozprávať. (Smiech.)

 

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite