Cena Dominika Tatarku: Kto keď nie ja?

.irena Brežná .kultúra

Držiteľom Ceny Dominiku Tatarku za rok 2016 sa stal Alexander Balogh a Ján Štrasser. Laudatio, ktoré odznelo pri udeľovaní ocenenia, predniesla Irena Brežná, ktorá ocenenie získala minulý rok. Prinášame vám jeho plné znenie.

Cena Dominika Tatarku: Kto keď nie ja? Peter Maďar/SITA Držiteľ ceny Dominika Tatarku za rok 2016 Alexander Balogh počas odovzdávania Ceny Dominika Tatarku za rok 2016.

tam niekde za mestom, kde Bratislava vyzerá ako rozľahlá Moskva, kde sa autá ženú širokými ulicami – jedna z nich sa príznačne volá Bajkalská – tam, kde sa predávajú granuly a obojky, je v paneláku úplne hore za katakombami prepchatými kartónmi skrytá ošumelá miestnosť. Prišla som tam pred pár týždňami na schôdzu, prišla som ako prvá, a v napoly zatemnenej kancelárii mi do oka padla kopa výtlačkov farebnej publikácie, vyzeralo to ako bulvár, samé fotografie, málo textu. Na každom obrázku bol pohľadný muž s čiernou hrivou a bradou a pred ním rozhnevaný dav. Napodiv ani ženy tejto havranej kráse nepodľahli, držali plagáty Kaliňák odstúp.

Teda žiadny bulvár, ale propagačný materiál. Ocitla som sa totiž v konšpiračnej bunke. Nestihla som sa dopátrať, čoho sa ten čiernovlasý fešák dopustil, keď vošli do miestnosti štyria revolucionári a jedna revolucionárka. Rozhovorili sa záhadne o vážnom stave krajiny a plánovali atentát – na lož a korupciu. Ako výbušninu vybrali dve hrubé knihy a tešili sa, aký hrmot spôsobia.

Tento underground sám seba nazýva Konzervatívnym Inštitútom a stal sa uznávanou inštitúciou, hoci, čo sa týka finančných zdrojov, zostáva verný svojmu undergroundovému charakteru. Sme chudobní ako kostolná myš, povedal jeden z revolucionárov a ostatní sa zadumane na seba pozreli. Sedela som tam v ich kruhu a stále ešte netušila, v čom spočíva kritický stav krajiny a tie explozívne knihy som nepoznala, ale revolucionári ma presviedčali, že veď to pochopím, pobudnem na Slovensku, prečítam si knižky.

Keď som tak učinila, došlo mi, o čo ide. Netreba sledovať fešáka&spol., ale konzervatívnymi hodnotami, ako je morálna integrita, obnoviť spoločnosť. Ide o odkaz ľudí, ktorí sa zasadzovali či zasadzujú za demokraciu. Ide o to, aby sme vedeli, že to je možné, že takí ľudia existovali v neľahkých časoch a konali podľa vlastného svedomia. Teda hrdinstvo v každodennom živote a uchovávanie faktov o páchateľoch a obetiach v pamäti.

Presne pred rokom som sa úplne náhodou dostala do rodiny konzervatívnych revolucionárov a v rodine sa musíme navzájom podporovať. Minulý rok mne pomohli, tento rok sa im za ich starostlivosť musím odvďačiť zase ja a predniesť reč. Tak to v slovenskej rodine chodí. Rodinné putá, od nich sa neodpútaš. Nepoverili zodpovednou úlohou niekoho, kto by bol schopný podať najkvalitnejší pracovný výkon. Chcela som sa rodinného záväzku čestne zbaviť, ale revolucionári ma upozornili vojenskou terminológiou, že to nejde: z bojiska sa neuteká. To zabralo.

Mnohí z vás, čo tu sedíte, ste povolanejší napísať laudatio na tieto knihy než ja, nežijem tu už polstoročie, hoci sa snažím udržiavať si kontinuitu, uverejňovať, písať aj po slovensky, vystupovať. Ale vnímam slovenskú spoločnosť iba útržkovito a niekedy viac zvonku ako zvnútra. Preto tu nebudem rozoberať ocenené knihy v slovenskom kontexte, ale vyberiem si z nich univerzálne hodnoty.

Vo švajčiarskych novinách Neue Zürcher Zeitung, pre ktoré som okrem iných médií písala, sa kedysi vôbec nezverejňovali rozhovory, tento žáner bol vnímaný ako príliš jednoduchý, ale vplyvu televíznych debát sa ani tento elitný denník nevyhol. Slovensko je v tom úplne priekopnícke, vychádza tu ročne dokonca niekoľko kníh rozhovorov a tentoraz sú dve z nich ocenené prestížnou literárnou cenou. Je rozhovor literatúra? Ale čo urobila Svetlana Aleksijevič iné, ako to, že zostrihala svedectvá bývalých vojačiek z druhej svetovej vojny do monológov v knihe Vojna nemá ženskú tvár a za tento silný čitateľský zážitok dostala v roku 2015 Nobelovu cenu za literatúru.

Dominik Tatarka definoval slovenskú mentalitu ako stav byť pospolu. Asi tým nemyslel sedieť spolu mlčky. Keď píšem, tak som sama so svojimi myšlienkami, ale pri rozhovore s druhými som veľmi slovenská. Slovenská literárna cena teda nemá byť osamelá. Rozprávanie na Slovensku či povídání v Česku je naozaj niečo pre naše kultúry typické. Ale v prípade ceny Dominika Tatarku za rok 2016 nejde o formu, dôležitý je obsah ocenených kníh, ich politická výbušnosť.

Spýtala som sa svojho mladšieho syna, o čom by si chcel prečítať knihu. A on mi povedal, že so svojimi priateľmi vedie debaty o tom, či existuje nezištnosť. Jeden jeho priateľ za všetkými takzvanými dobrými skutkami vidí sebeckosť, vypočítavosť. Urobím dobre, bude mi dobre. Pomôžem, pomôžu mi. Za ušľachtilý skutok mi mozog daruje hormóny šťastia atď. Môj syn presviedča svojho kamaráta, že nie, že existuje angažovanosť bez zadnej myšlienky, či sa mi to vyplatí, alebo nie, že môžem pomáhať druhým a tým si aj poškodiť. Mama, napíš knihu o tom, že človek je schopný altruizmu a že každý môže konať dnes a tu. A hneď mi aj našiel názov: Kto, keď nie ja?

A práve o tom sú tie dve knihy rozhovorov, obidve by sa mohli tak volať. Konečne som sa dovtípila: tak toto znepokojuje slušných ľudí na Slovensku, že viera v boj lakťami prevláda a politici ako ten fešák – nie, nie, už dávno stratil svoju krásu, lebo krása je o niečom inom – teda nefešák&spol. demonštrujú spoločnosti, že altruizmus nie je človeku daný, že to je niečo pre takzvaných Gutmenschen, nereálnych idiotov a idiotky. Ale keď my morálny postoj oceníme, pozdvihneme, a prečítame si motiváciu tých, ktorí sami sebe zostali verní, keď pochopíme ich životnú cestu, tak nás ovplyvnia a hádam si niekto povie: Kto, keď nie ja? a vykoná malé či veľké činy v prospech humánnej spoločnosti, a to ňou pohne. Potrebujeme vzory. Najmä mladé pokolenie ich potrebuje.

V mojich začiatkoch, ako novinárka, som chodila robiť rozhovory s práve prepustenými sovietskymi politickými väzňami, ktorých v 80. rokoch priamo z gulagu vyhostili na Západ a pozbavili občianstva. To bola moja forma hľadania vzorov a zároveň hľadania odpovedi na otázku, či existuje vnútorná sloboda. Dobrú zvesť, že naozaj existuje, mi do švajčiarskej demokracie priniesli nekompromisní disidenti zo Sovietskeho zväzu, títo takzvaní zradcovia národa. Neboli zlomení. Rozhovory s nimi pre rôzne nemecké a švajčiarske médiá nasmerovali moje zmýšľanie, že netreba podľahnúť konformizmu. Robenie rozhovorov s morálne silnými ľuďmi bolo pre mňa hľadaním príbuzných, príbuzných v duchu.

Jedna z pozoruhodných myšlienok, ktoré som v knihe o Jánovi Langošovi našla, je, že nesúhlasí s tým, aby sa odpúšťalo páchateľom, s výnimkou seba samého, iba on ma právo odpustiť, ale nemôže hovoriť za iné obete. Keď pred desiatimi rokmi predseda komisie pre Čečensko v Rade Európy chcel ambiciózne nastoliť mier na Severnom Kaukaze, tak vyžadoval od čečenských obetí odpustiť zločiny ako vraždu, znásilnenie, únos, dokaličenie, rabovanie, zapálenie domu, ktoré napáchala ruská armáda. Vraj iba tak sa môže Čečensko vymaniť zo začarovaného kruhu násilia. Čečenské ľudskoprávne aktivistky sa proti tomu ohradili a požadovali, aby najprv boli trestaní páchatelia, aby Rusko priznalo svoju vinu, súdy začali robiť svoju prácu, až potom sa obete môžu samy a každá individuálne rozhodnúť, či vôbec chcú odpúšťať a do akej miery.

Autonómne rozhodnutie jedinca alebo národa sa nachádza aj v knihe rozhovorov s Františkom Mikloškom, ktorý neopakuje dobre známy a sebavzťahovačný naratív o utláčanom slovenskom ľude, ale posilňuje sebaúctu, keď hovorí: Celé roky som v sebe nosil myšlienku, že žijeme v priestore, kde sme nikdy neboli sami, že naše dejiny sú súčasťou dejín strednej Európy, že nie sme len objektom, ale aj subjektom týchto dejín, keďže Slovensko malo aktívnu účasť na všetkých európskych, najmä stredoeurópskych dejinných križovatkách.

Podryvná činnosť týchto kníh spočíva v povzbudení zapojiť sa do spoločnosti, pomenovať jej negatívne javy, ako i zachovať pamäť o minulosti. Nemáme zabúdať. Nedávno zverejnil Ústav pamäti národa ďalšie mená bývalých zamestnancov ŠtB. Ešte je veľa čo robiť, ale niečo sa už deje. Moc jedinca v spoločnosti spočíva aj v tom, že sa môže rozhodnúť, kým bude verejne pohŕdať a koho si bude vážiť. Svojím dnešným ocenením kníh o Mikloškovi a Langošovi ukazujeme cestu, ktorou chceme ísť. Áno, má zmysel sa rozprávať a prečítať si životné príbehy týchto dvoch výnimočných Slovákov.

Vďaka Vám, František Mikloško, že ste nám dovolili nazrieť do vášho myšlienkového sveta a vďaka vám, Ján Štrasser a Alexander Balogh, že ste sa dlho rozprávali, empaticky počúvali, to najdôležitejšie vybrali a spísali pre nás, aby sme mohli byť zmysluplným spôsobom pospolu.

Autorka získala Cenu Dominika Tatarku za rok 2015 najmä za knihu Nevďačná cudzinka venovanú témam hľadania vlastnej identity v cudzej krajine a utečencom.

.diskusia
.neprehliadnite