je známe, že aj keď si ocenenie Kráľovskej akadémie vážila, bolo pre ňu „nobelovským nešťastím“ alebo „štokholmskou tragédiou“. Nechcela, aby ju ovplyvnilo. „Chcem byť osobou, nie osobnosťou,“ poznamenala na jednom z mála stretnutí s čitateľmi. Za celé dva roky po udelení ceny vraj nenapísala ani jednu báseň. Spomínaný mediálny rozruch bol pre ňu ťarchou. Podľa priateľov by sa pred ceremóniou najradšej zbalila a vrátila sa domov. Nezaslúžila si také vyznamenanie, to bola jej myšlienka.
„Mozart poézie“, ako ju nazval nobelovský výbor, vydal štrnásť útlych zbierok, s výnimkou prvých dvoch napísaných v čase stalinizmu. Neospravedlňovala sa, iba stručne vysvetľovala, že v mladosti zblúdila, keď sa napojila na oficiálne propagovanú poetiku socialistického realizmu. Ale odpútala sa a jej postoj sa zmenil. Švédska Kráľovská akadémia ocenila jej ironickú presnosť, s ktorou dokázala nazerať na ľudskú realitu v historickom aj biologickom kontexte.
jednoduchá, nie hlúpa
Niekedy básnik mocne zdrapí čitateľa a zatrasie ním, aby ho oslovil. V jej prípade akoby stačil letmý dotyk. V literárnych kritikách sa dočítame, že písala jednoduchým jazykom, ale nie je to jazyk hlúpy a nudný. Čitateľ sa nenudí a ako ktosi poznamenal, o Szymborskej nemusíte nič vedieť, ale ak si prečítate jednu jej báseň, už ju máte radi. „Píše jednoducho, nekomplikovaným spôsobom o najvážnejších veciach. Píše tak, akoby len nahlas premýšľala,“ definoval jej spôsob písania Umberto Eco. Jej genialita spočívala aj v tom, že dokázala napísať básne na celospoločenskú politickú tému bez pátosu, didaktizovania a sťažností, napríklad báseň o teroristovi, báseň o 11. septembri a mnohé ďalšie. Ak sa v poézii vracala do histórie, bola to aktualizácia, ktorá prinášala niečo nové, neboli to básnické obzretia, ktoré by parazitovali na tom, čo bolo.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.