do galérie:
Na 36. Mesiaca fotografie tento víkend do Domu umenia:
letizia Battaglia: Ľudstvo v tieni Cosa Nostry
Najznámejšou časťou tvorby Letizie Battaglia sú práve fotografie mafiánskeho násilia a súdnych procesov. Ako píše vo svojom texte kurátor Tomáš Pospěch: “Sedemdesiate a osemdesiate roky predstavovali jedno z najtemnejších období moderných dejín Talianska. Palermo bolo dejiskom desiatok atentátov a vrážd sudcov, policajtov, novinárov i politikov. Battaglia ako jedna z prvých talianskych fotoreportérov dokumentovala zločiny sicílskej mafiánskej organizácie Cosa Nostra a často bývala prvou reportérkou na mieste činu. Zachytávala mŕtve telá na uliciach, pozostalých, vyšetrovateľov aj prizerajúcich sa obyvateľov mesta. Tieto fotografie sa stali nielen novinárskymi dokumentmi, ale aj historickými svedectvami o období, keď organizovaný zločin zásadným spôsobom ovplyvňoval život celej Sicílie (...) Battaglia sa však neusiluje o estetizáciu násilia. Práve naopak: jej fotografie často odhaľujú jeho banálnu, fyzickú a každodennú podobu.”

Na výstavu vás pozýva aj fotograf Matúš Zajac:

don McCullin: Život, smrť a všetko medzi tým
Či už bol na Cypre, vo Vietname, na Kube, v Kambodži alebo v Írsku, vždy zohrával poprednú úlohu v novinárskej fotografii a spolu s fotografmi ako Capa, Jones Griffith a Burrows pomohol etablovať fotografiu ako dôveryhodný nástroj spravodajstva a zároveň povýšiť tento žáner na umeleckú formu, aj keď sám povedal: “Väčšinu svojho života som strávil prijímaním násilia vo vojnách a revolúciách. Dokonca aj hladomor je formou násilia. Keďže fotografujem ľudí v nebezpečenstve, ľudí v bolestiach, ľudí popravených pred mojimi očami, je pre mňa veľmi ťažké pochopiť umelecký naratív fotografie.” Popri práci reportéra sa Don McCullin zaujímal aj o marginalizované skupiny obyvateľov Londýna – fotografoval ľudí bez domova, migrantov či robotníkov.

Výstava zaujala kultúrnu manažérku, bývalú ministerku kultúry Silviu Hroncovú aj režiséra Patrika Lančariča:


julia Fullerton-Batten: Konštrukcia minulosti
Výstava sa skladá z dvoch známych autorkiných sérií Starý otec Temža (Old Father Thames) a Frida – Jedinečná vízia krásy a bolesti Fotografka Julia Fullerton-Batten inšpirovaná nebojácnym sebavyjadrením Fridy Kahlo, pracuje s autentickým odevom Tehuana a s miestami po celom Mexiku, od živej architektúry Luisa Barragána až po éterické kanály Xochimilca. Tieto fotografie sú poctou a invenciou, oslavujú odolnosť, krásu a bolesť Fridy Kahlo a zároveň ju pretvárajú na moderné svieže výjavy. Osobné sa tu prelína s historickým, skutočné s imaginárnym, ponúka úvahy o identite, dedičstve a vytrvalosti ľudského ducha. Fullerton-Battenovej dielo je zasadené do širšej súčasnej konverzácie o inscenovanej naratívnej fotografii, najmä medzi umelkyňami, ktoré skúmajú identitu, pamäť a spoločenský kontext.
V Old Father Thames Fullerton-Battenová obracia svoju pozornosť na Temžu ako na čosi viac než len na rieku a prezentuje ju ako živý archív a javisko storočí ľudských príbehov. Na základe historických výskumov rekonštruuje epizódy od ľadových jarmokov a krstov až po tragédie, zločiny a príbehy o prežití. Každá fotografia sa odvíja ako miniatúrna dráma, scéna zamrznutá v čase, ktorá je však presiaknutá bezprostrednosťou, akoby ponúkala priame svedectvo.

miro Švolík: Dotyk
Kľúčové miesto v sekcii Slovensko má retrospektíva Mira Švolíka, autora slovenskej novej vlny, ktorá ponúkne reprezentatívny prierez dôležitými obdobiami Švolíkovej vrcholnej tvorby.
Švolík svojimi dielami vytvára úplne nový druh estetiky, osobitej a hlboko spätej s jeho osobnosťou. Býva označovaný za básnika či rozprávača, v jeho zrelých dielach však môžeme nájsť nielen hlboké zamyslenia, ale aj humor, hľadanie, iróniu a nadhľad. Nemožno mu uprieť ani veľkú odvahu pri vytváraní úplne nečakaných a novátorských tém. Divák, spočiatku zaskočený, má pri jeho dielach úplne inú úlohu – musí premýšľať inak než pri všetkých ostatných prejavoch modernej fotografie a postupne sa naučiť autorovu reč. (z textu kurátora Josefa Omáčku)
21. 11. od 15.00 - výstava Dotyk aj v sprievode autora

Na výstavu sa tešia napr. literárny vedec Peter Zajac či dramatik a režisér Viliam Klimáček


dvojitá rozkoš
Fotografia a maľba vedú po desaťročia dlhý dialóg, v ktorom si neustále vymieňajú svoje úlohy bez toho, aby bolo možné určiť, komu patrí posledné slovo. “Výstava pod názvom Dvojitá rozkoš – dva póly obrazu predstaví tvorbu takmer 100 slovenských a českých umelcov od 70. rokov do súčasnosti, ktorá z mnohých aspektov – citácie výtvarných diel, akt, premaľba fotografií, krajina, atď. – otvorí diskusiu o súčasnej podobe vzťahu medzi fotografiou a maľbou,” pozýva riaditeľ festivalu Václav Macek.

Na výstavu je zvedavá aj Jana Geržová, šéfredaktorka časopisu Profil súčasného výtvarného umenia:

Všetky výstavy si môžete pozrieť v Dome umenia, denne 11:00 - 19:00
do divadla:
Medzinárodný festival súčasného tanca a pohybového divadla Nu Dance Fest
farma v jeskyni: Český hrdina
Pohybová satira, voľne inšpirovaná prácou českej novinárky Ivany Svobodovej, skúma rozdelenie spoločnosti, dezinformácie aj neschopnosť porozumieť ľuďom s odlišnými názormi a príbehom prvého českého teroristu prepája pohyb, slovo, živú hudbu a dokumentárnu inšpiráciu. V Českom hrdinovi sa prelína politické s intímnym, verejné s osobným. Je o putách, ktoré si jeden voči druhému vytvárame, akokoľvek sme si cudzí. O vzťahoch v spoločnosti názorových stretov; o tom, čo všetko sme ochotní urobiť pre svet, v ktorom chceme žiť.
Viac si o inscenácii prečítajte v texte teatrológa Mareka Godoviča: https://www.plan.art/plan/drama-plan/divadlo-farma...
kde: Divadlo Aréna
kedy: 21. 11. o 19.00
petra Fornayová: 7sec_club Tropicana
Intermediálne dielo, v ktorom sa prelínajú dve témy: individuálna reflexia a spolupráca organizmov na symbiotickej rovine. Podľa výskumov neurovedcov väčšinu času fungujeme v rutinných činnostiach, ktoré sú definované zotrvačnosťou a opakovaním zaužívaných vzorcov. Ak vzorce prestanú byť funkčné, je potrebné ich zmeniť. Človek sa plne a kontinuálne sústredí na reflexiu v priemere len sedem sekúnd. Ak však reflektuje realitu v dialógu, je schopný sa sústrediť niekoľkonásobne dlhšie a vykonať potrebné zmeny podstatne efektívnejšie.
kde: A4 - priestor súčasnej kultúry
kedy: 22. 11. o 19.00

cudzinec
Camusov Cudzinec v réžii Eduarda Kudláča retrospektívne skladá príbeh úradníka Meursaulta. Divák sa stáva svedkom rekonštrukcie udalostí od pohrebu jeho matky cez prchavé chvíle so zaľúbenou Máriou až po osudný moment, v ktorom sa pretne vyostrený konflikt jeho priateľa Raymonda s vyčerpaním, náhodou a oslepujúcim slnkom.
Spoločnosť však nesúdi len samotný zločin, ale predovšetkým to, že narušil posvätný rituál smútku. Stáva sa cudzincom voči spoločenským normám, odmieta klamať o svojich pocitoch a participovať na vnútených emocionálnych hrách.
Camusov príbeh, v ktorom vytvoril nadčasový obraz človeka konfrontovaného s absurditou bytia, patrí medzi tri najprekladanejšie francúzske romány. V roku 1999 čitatelia denníka Le Monde zvolili Cudzinca za najlepšiu knihu 20. storočia.
kde: Mestské divadlo Žilina
kedy: 21. 11. o 19.00

proces Pelicot
...v Prahe aj Bratislave
Keď minulý rok vznikalo scénické oratórium Proces Pelicot pre Vienna Festival (Wiener Festwochen) | Free Republic of Vienna, autorská dvojica Servane Décle a Milo Rau plánovali po uvedení vo Viedni ešte uvedenie v Avignone, kde skutočný proces prebiehal. Postupne ale o scénické oratórium začali prejavovať záujem aj ďalšie festivaly a divadlá. V každej krajine sa Proces Pelicot uvádza vždy nanovo, v miestnom jazyku a za účasti domáceho obsadenia. Oratórium kombinuje úryvky zo súdnych spisov, policajných protokolov, výpovedí, odborných posudkov a komentárov.
Štvorhodinové intenzívne predstavenie uvedú vrámci Festivalu Pražské křižovatky (ako koprodukciu Činohry Národního divadla a Dejvického divadla) 22., 26. a 27. novembra.
Medzitým, 25. novembra - počas Medzinárodného dňa za odstránenie násilia páchaného na ženách, uvidíme Proces Pelicot v slovenskom uvedení v bratislavskom Divadle P. O. Hviezdoslava.
“Hanba musí zmeniť stranu.” - Gisèle Pelicot
Rozprávame sa s asistentkou a asistentom dramaturgie v Česku a na Slovensku Martou Ljubkovou a Máriom Drgoňom: https://www.plan.art/plan/drama-plan/pelicot-divad...

Noc divadiel - https://www.nocdivadiel.sk/program

do kina:
festival inakosti
...má opäť bohatý program, ktorý prináša zaujímavé queer príbehy o láske, slobode a odvahe byť sám sebou. Sú to výrazné diela súčasnej svetovej kinematografie, kandidáti na Európske filmové ceny a Oscara aj nezávislé filmy, ktoré prinášajú nové pohľady na vzťahy, identitu a svet okolo nás.
Z noviniek si určite choďte pozrieť film Rose, vizuálne pôsobivý čierno-biely film o žene, ktorá musela prijať mužskú identitu, aby sa mohla stať súčasťou dedinského spoločenstva. Sandra Hüller za tento film získala na Berlinale 2026 Strieborného medveďa za najlepší herecký výkon. (22. 11. o 18.00)
Z klasík spomeňme film Caravaggio od Dereka Jarmana (23. 11. o 18.10) a rozmarné Imaginárne lásky od Xaviera Dolana (24.11. o 20.20.)
O Jarmanovi píšu režisér Róbert Šveda a filmový teoretik Martin Ciel: https://www.plan.art/plan/film-plan/hladac-definic...
Z domácej produkcie využite možnosť pozrieť si na veľkom plátne animovaný film Dukla od Gejzu Dezorza, ktorý sa k téme SNP vracia cez qeer romancu. (21. 11. o 20.30)
Viac si vypočujte v rozhovore s Gejzom Dezorzom: https://www.plan.art/rubriky/kulturny-zber/babkovy...
z gauča:
prisahám, že za to nemôžem (HBO Max)
Britský film Prisahám, že za to nemôžem je natočený podľa skutočného príbehu Johna Davidsona. Rozpráva intímny a silný príbeh o jeho spočiatku bezstarostnom dospievaní, ktoré skončilo krutým odcudzením, keď ho nepochopený okolný svet odmieta a on tápavo hľadá svoj vlastný život. Johnove stretnutie s Dottie (Maxine Peake), energickou matkou bývalého spolužiaka, mu otvorí novú cestu do sveta, v ktorom nachádza podporu, porozumenie a odvahu čeliť vlastnému životu a osudu. Vďaka tomuto vzťahu sa jeho hanba a izolácia menia na silu, nachádza aj radosť a schopnosť často vtipne využiť svoje postihnutie na osvetu a pochopenie. Režisér Kirk Jones, ktorý film aj napísal a produkoval, sa zameriava na skutočné životné skúsenosti a morálne dilemy, ktoré sprevádzajú ľudí s Tourettovým syndrómom a ich blízkych. Film zdôrazňuje potrebu porozumenia a trpezlivosti, ukazuje, ako malé gesto akceptácie môže niekomu úplne zmeniť život. Ako veľmi je dôležité nebáť sa odlišnosti.
otec, matka, sestra, brat (HBO Max)
V poviedkovom triptychu Jim Jarmusch skúma vzťahy medzi rodičom/rodičmi a ich dospelými deťmi a emocionálnu odťažitosť. Film je sériou štúdií postáv, komédiou pretkanou prvkami melanchólie. Každá poviedka sa odohráva v súčasnosti a v inej krajine – dej filmu Otec sa odohráva na severovýchode USA, Matka v Dubline v Írsku a Sestra brat v Paríži vo Francúzsku.
Na filmovom festivale v Benátkach 2025 získal Zlatého leva za najlepší film.
Jarmusch pre svoj film získal Charlotte Rampling, aj (opäť)Toma Waitsa, Adama Drivera či Cate Blanchett.
vlna vs. breh
Jano Pavlík, Rudo Prekop, Vasil Stanko, Tono Stano, Martin Štrba, Miro Švolík, Kamil Varga, Peter Župník. Stretli sa na začiatku 80. rokov ako slovenskí študenti fotografického odboru na pražskej FAMU a do umeleckej fotografie vniesli energiu, hravosť a nespútanú imagináciu, ktorá sa v ich tvorbe spájala najmä s postupmi inscenovanej fotografie.
Vytvorili výnimočnú generáciu, ktorú kritici nazvali „Slovenskou novou vlnou“. Ich neprehliadnuteľné dielo dodnes ovplyvňuje vývoj fotografie v Čechách aj na Slovensku. Sú úspešní aj za hranicami, mnohí sa vrátili domov, aby svoje skúsenosti opäť odovzdávali mladej generácii.
Martin Štrba vo svojom režijnom debute navštevuje a spovedá priateľov a umeleckých súputníkov, rekonštruujúc atmosféru doby, ktorá dala zrodiť fenoménu Slovenskej novej vlny. Čosi také sa udeje zriedka, o to vzácnejšie je, keď sa v rovnakom čase a na rovnakom mieste sa začne kumulovať a znásobovať tvorivá energia medzi ľuďmi, ktorí zdieľajú podobné hodnoty a pohľad na svet.
Vznikol netradičný dokument, ktorý formálne nasleduje invenciu, hravosť, inscenačné a výtvarné postupy fotografickej tvorby svojich aktérov.
„Každá vlna má niekde svoj breh.
na čítanie:
honza Vedral: Radim Hladík: Má hra
Prvá knižná monografia venovaná gitaristovi Radimovi Hladíkovi. Matadors, Blue Effect, jeho talent presahoval hranice jedného žánru - pohyboval sa od rocku cez jazz až po folk. Spolupracoval aj so slovenskou hudobnou scénou (Marián Varga, Pavol Hammel, Fedor Frešo a legendárna Zelená pošta), ako producent stál aj pri začiatkoch kapely Chinaski.
Sám hovoril málo, ale vždy okolo neho bol rozruch. Keď sa Radim Hladík postavil na pódium, diali sa totiž veci medzi nebom a zemou. Čoskoro mu preto začali prezývať kráľ českej rockovej gitary. Kniha k nedožitým osemdesiatinám ucelene rozpráva jeho hudobný aj osobný príbeh. Poznáte chlapca, čo trikrát skoro umrel. Prežijete s ním šesťdesiate roky na pódiách českých aj európskych klubov a barov. Vyhadzov zo štúdia, keď chcel ako vôbec prvý v Československu nahrávať s efektom zvaným „prďák“. Opojenie z úspechu, ale aj intrigy, hádky, vyhadzov a tvrdohlavé odhodlanie si aj na tej zlej strane železnej opony zachovať aspoň kus rockovej slobody.
To všetko na základe doposiaľ neverejných materiálov z rodinného archívu, rozhovorov aj historických prameňov.

thurston Moore: Sonický život
New York, koniec 70. rokov. Mestom hýbe bytová kríza, spoločenský rozklad a hlasné gitary. Na Manhattan sa sťahuje neznámy mladík, ktorý vníma atmosféru a nasáva umelecké vzopätie punkovej, básnickej aj umeleckej scény. Objavuje mená ako Iggy Pop, Talking Heads, Ramones, Patti Smith a ďalšie. Chce ale objavovať viac, chce viac experimentovať, chce viac hlasitosti. V roku 1981 preto spoločne s Kim Gordon a Lee Ranaldom zakladá dnes legendárny Sonic Youth. A celý čas chce Thurston Moore objavovať ďalšie zvuky aj ľudí. V autobiografickej knihe Sonický život sa obzerá za svojou kariérou, jej počiatkami na newyorskej punkovej scéne, úspechom Sonic Youth a nekonečnou fascináciou hudbou a zvukom.

vladimír 518, Dědičová Magdalena, Havlík Adam, Janečková Michaela, Vančát Pavel (ed.): Příběhy exkluzivity
Kniha predstavuje príbeh pražského hotela InterContinental v širších spoločenských a kultúrnych súvislostiach. Prostredníctvom dobových fotografií, archívnych materiálov a umeleckých diel prepája históriu hotela s témami architektúry, designu a výtvarného umenia. Publikácia sleduje premeny hotela od jeho otvorenia v roku 1974 až po nedávnu rekonštrukciu a znovuotvorenie pod názvom Fairmont Golden Prague. Spomienky tvorcov a zamestnancov dopĺňajú pohľad na budovu, ktorá bola miestom stretávania Východu a Západu i svedkom politických a spoločenských zmien. Príbeh jednej stavby tak približuje polstoročie miestnych i globálnych dejín.

na počúvanie:
joe Strummer 003: The 101'ers Years
Kompilácia štúdiových aj živých nahrávok Strummera pred jeho príchodom do The Clash. „Kolekcia, ktorá obsahuje prvé známe nahrávky Joea Strummera, zachytáva kľúčovú kapitolu v jeho vývoji ako hudobníka a dokumentuje kapelu uväznenú medzi londýnskou pubrockovou scénou a punkovou revolúciou, ktorá sa mala práve odohrať,“ píše sa v tlačovej správe.
Kompilácia vychádza na troch CD a je na nej 48 skladieb, vrátane 15 doteraz nevydaných demo nahrávok od začínajúcej kapely The 101'ers a 21 živých nahrávok z ich rokov strávených hraním v kluboch.
Kompiláciu sprevádza 48-stranová kniha v pevnej väzbe, ktorá mapuje stručnú históriu kapely od ich člena Richarda Nothera Dudanského spolu s poznámkami a ilustráciami od Strummera a predslovom Glena Matlocka zo Sex Pistols. Bol to práve Matlock, kto presvedčil Strummera aby odišiel z The 101'ers a pridal sa k The Clash.
(ak sa vám skladba zdá povedomá, cover nahrali českí Plexis)
clowns and Jugglers: the Songs of Syd Barrett
Syd Barrett bol jedným z najoriginálnejších skladateľov a hudobníkov svojej generácie. Jeho nebojácne experimentovanie so zvukom, využívajúce obmedzenú štúdiovú technológiu 60. rokov, pomohlo formovať budúcnosť psychedelického a progresívneho rocku a inšpirovalo množstvo umelcov, ktorí ho nasledovali. Dvojalbum oslavuje mimoriadny hudobný odkaz Syda Barretta. Otvára ho nezabudnuteľné živé vystúpenie Arnolda Laynea od Pink Floyd, nahrané v londýnskom Barbicane v roku 2007 – posledné spoločné vystúpenie Davida Gilmoura, Nicka Masona a Richarda Wrighta. Album obsahuje výnimočnú kolekciu umelcov interpretujúcich Sydove piesne, vrátane vystúpení Davida Bowieho, Nicka Masona, Marthy Wainwright, Robyn Hitchcock, Soft Machine, Rosalie Cunningham a mnohých ďalších.
17. novembra by Jeff Buckley oslávil 60. narodeniny
Hudobným svetom 90. rokov otriasla jeho náhla smrť vo veku 30 rokov, ku ktorej došlo krátko po vydaní kritikmi oslavovaného debutového albumu Grace, počas nahrávania nového materiálu. Jeff sa utopil neďaleko legendárnej Beale Street v centre Memphisu, domove blues. Mimoriadny hudobný talent aj vokál rozkročený medzi rôznymi žánrami, okamžite rozpoznali Jimmy Page či David Bowie. V dobách najväčšieho rozkvetu grunge scény išiel svojou cestou. Buckley opísal svoju hudbu ako „ pokrivené dieťa lásky Niny Simone a všetkých štyroch členov Led Zeppelin s oplodneným vajíčkom transplantovaným do lona Edith Piaf, z ktorého sa narodil a bol ponechaný na ulici, aby ho mučili Bad Brains.“ Dokáz si nájsť vlastný hlas napriek stále prítomnému tieňu svojho slávneho otca. Práve na komplikovaný vzťah s otcom odkazuje jedna z jeho najsilnejších skladieb Dream Brother.
“Hey-hey, mama, said the way you move
Gonna make you sweat, gonna make you groove"
Keď sa Jeffa Buckleyho pýtali čo ho inšpiruje odpovedal: „Láska, hnev, depresia, radosť, sny. A Zeppelin.” Tak ako Led Zeppelin, ani on sa nechcel uzavrieť v jednom žánri.
8. novembra uplynulo 55. rokov od vydania štvrtého “bezmenného” albumu Led Zeppelin podpísaného štyrmi symbolmi
Jimmy Page chcel neprajným kritikom dokázať, že album nepotrebuje ich slávne meno, hudba sa presadí sama. Vydavateľstvo hovorilo o profesionálnej samovražde, kapela si presadila svoje a dnes je aj cover albumu súčasťou rockovej histórie. Ako povedal Jack White: “Jedna geniálna stránka Jimmyho Pagea, na ktorú sa často zabúda, spočíva v jeho anti-establishmentovej “punkovej” činnosti Ako napríklad vydanie albumu bez bez informácií a nápisov na obale. Na to trebalo mať gule. Bolo to oveľa punkovejšie, než keď napr. Sex Pistols podpísali zmluvu pred Buckinghamským palácom.”
Skladby vznikali na vidieku, v polorozpadnutom dome Headley Grange, v ktorom nebolo nič a prebývali v ňom, podľa Pagea, duchovia. A zdá sa, že boli prajní. Okrem najväčších hitov ako Stairway to Heaven, s jedným z najkrajších Pageových sól, či Black Dog, majsterštik Johna Paula Jonesa (škoradostné jazyky tvrdia, že ju skomponoval v takom tempe a komplikovanom rytme, aby Plant nemohol v skladbe spievať, no Planty si aj tak svoj priestor v štýle á capella vydobil), je na albume i When the Levee Breaks, jedno z najkrajších blues z ich katalógu, vychádzajúce zo skladby Memphis Minnie. Začína sa ikonickým Bonhamovým bubnovým úvodom, ikonickým nielen jeho majstrovstvom, ale aj špecifickým zvukom. O tejto skladbe píše ako o svojej iniciačnej aj Dave Grohl, v predslove knihy The Beast: John Bonham and the Rise of Led Zeppelin - “...už od chvíle, keď som mal dvanásť rokov a prvýkrát som počul skladbu „When the Levee Breaks“. (jeho hranie) Preniklo až do mojej duše a úplne zmenilo všetko, čo som o bicích nástrojoch vedel (alebo si aspoň myslel, že viem). Od toho dňa už hudba nebola len zvukom ukrytým v drážkach gramofónovej platne; stala sa vznešenou formou ľudského vyjadrenia. Váha a ozvena Bonhamových hromových bicích pôsobili skôr ako prírodný živel než ako hudobný nástroj. Z reproduktorov sa valila s intenzitou hurikánu a ja som v nemom úžase počúval – nikdy predtým mi nenapadlo, že by človek dokázal vytvoriť niečo tak mystické. Moja myseľ sa otvorila a začal sa celoživotný processnahy tlmočiť to, čo som považoval za samostatný jazyk, pričom som trávil celé hodiny študovaním každej nahrávky ako starodávneho textu v nádeji, že sa mi jedného dňa podarí nasmerovať jeho pocit, predvídať jeho inštinkt a nájsť ten zvuk. (...) Bonhamov zvuk je úplne jedinečný. Prejavuje sa v ňom taká šírka emócií a dynamiky, ktorá nielenže zatieňuje všetkých bubeníkov histórie, ale zároveň odhaľuje hlbokú empatiu voči poslucháčovi. Je to srdce a duša odhalené pre všetkých; úprimné, zvučné vyznania muža, ktorý nepotreboval mikrofón ani pero, aby vyjadril, kým je – stačila mu bicia súprava a dve paličky (hoci niekedy sa zaobišiel aj bez nich a hral holými rukami)....Svet mal to šťastie, že bol svedkom tohto fenoménu zakaždým, keď si Jimmy Page, John Paul Jones, Robert Plant a John Bonham spolu zahrali.”
Stairway to Heaven takmer znela na albume inak, ako skladbu v štúdiovej verzii poznáme. “Existoval dvojpalcový pás so záznamom verzie, ktorá sa podarila úžasne,” spomínal zvukár Digby Smith. “Bonham, Jones aj Plant sa zhodli, že to bol pokus s veľkým P. Iba Jimmy nič nepovedal. Tak sa na neho Bonham otočila a opýtal sa: “Čo sa deje?” Page na to, že nič. Bonham: “Ale nie, niečo sa deje. Je to teda TEN pokus?” “Ehm je v pohode,” “Je v pohode, takže by si radšej urobil ďalší.” “Myslím, že ešte máme na niečo lepšie.” Naštvaný Bonham si vzal paličky a išiel si sadnúť za bubny. Ešte stále mám v hlave obraz, ako sedí pripravený sa do toho oprieť a dusí sa od hnevu. Keď konečne prišiel jeho čas, začal do tých bubnov treiskať tak, že všetky kontrolky vyleteli do červených čísel. Potom sa všetci stretli za mixážnym pultom a zistili, že piesni ešte dodali na naliehavosti.” Zostalo ešte nahrať sólo, pri ktorom sa Page vrátil ku gitare, ktorá dala zvuk prvému albumu Zeppelin, svojmu “psychedelickému” Telecastru. Na koncertoch ale ku skladbe už neodmysliteľne patrí - vizuálne i zvukom - ikonický double neck Gibson.
Led Zeppelin si v tomto roku (31. marca) pripomenuli aj 50. výročie vydania albumu Presence, s nemenej ikonickým coverom so záhadným čiernym objektom uprostred. A tak ak “štvorka” štartuje vrcholné obdobie kapely, Presence ju pomyselne uzatvára. Album nahrávaný v neľahkom období pre Planta i Pagea stále zostáva najviac nedoceneným albumom Led Zeppelin, opäť nechýba silná bluesovka Tea For One, ani epická skladba Achilles Last Stand. Slovami Roberta Planta: “Všetkým a všetkému navzdory sme sa dokázali pozrieť diablovi do očí a povedať: Máme toľko sily čo ty, a ešte viac.”