je to album na odchod. Nie celkom rozlúčkový, skôr taký ten zvláštny stav, keď človek ešte stojí vo dverách, ale už vie, že sa nevráti. Otvára ho Už asi nie si, pokračuje Spočítaj ma s textom Jara Filipa a postupne sa dostávame k Müllerovmu vyhláseniu, že už nebude písať osobné texty. Nebudem nahý. Názov, ktorý dnes znie skoro ako úradné oznámenie o konci jednej éry.
„Prileteli silné rany, cítim ich celkom vedome…“
Človek má pocit, že Müller tu neuzatvára iba album, ale aj nejaké vlastné obdobie. Obdobie, keď sa dalo písať o sebe bez toho, aby človek musel všetko okamžite zabaliť do irónie, pózy alebo bezpečnej vzdialenosti.
„Tu ešte existuje celistvý svet, v ktorom všetko drží pokope. Texty, únava, Filipov rukopis, Müllerova osobná spoveď aj ten zvláštny pocit, že sa niečo definitívne končí.“
Ešte sa tu vyzliekol. Ešte ukázal, čo je pod tým všetkým. Potom si povedal, že stačilo.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.