Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Sklenené diagnózy: Keď je psychiater nielen psychiatrom. Úvahy Michala Pataráka o psychiatrii, spoločnosti a ľudskej duši

.redakcia .kultúra .kniha

Michal Patarák napísal knihu, ktorá na prvý pohľad pôsobí nesúrodo. Krátke a dlhšie úvahy o rôznych témach spojených s jeho psychiatrickou praxou spája dôležitý aspekt – hlboká ľudskosť a citlivosť. Kniha je ukážkou hĺbky uvažovania človeka, ktorý vníma svoje medicínske povolanie naozaj skôr ako poslanie. Poslanie starostlivosti o ľudskú dušu, aj keď sa, jeho vlastnými slovami, psychiater pred jej definíciou ostýchavo uhýba.

Sklenené diagnózy: Keď je psychiater nielen psychiatrom. Úvahy Michala Pataráka o psychiatrii, spoločnosti a ľudskej duši Michal Patarák: Sklenené diagnózy. W Press, 2026.

môže psychiatria zaniknúť?

Keď som začal so psychiatriou, študoval som veľa článkov a kníh o neurobiológii. Myslel som si, že tým, že pochopím mozog, neuronálne dráhy a vzťahy medzi neurotransmitermi, porozumiem lepšie podstate psychických porúch. Pamätám si zdesený výraz môjho kolegu a priateľa, Mikuláša Kuzmiaka, zapáleného pre psychoterapiu a spiritualitu, keď ma uvidel s otvorenou Integračnou neurobiológiou schizofrénie na stole. Nič z toho neľutujem, i keď som sa postupne dostal z neurobiologických labyrintov a vkročil do chápania psychických porúch ako komplexnej spleti daností, možností a reakcií, ako zmenenej štruktúry ľudskej skúsenosti. Dnes je o tom ľahké hovoriť, v dobe, keď biologické naratívy slabnú. 

Takmer nikto mi nepovie, že som upustil od medicíny alebo že sa od psychiatrie ako takej vzďaľujem. Takto totiž psychiatria vlastne začínala. Mladí psychiatri a psychológovia v tom nadhľade vidia skôr komplexnosť a cítia v ňom človečinu, tí starší mi s pochopením hovoria, že som taký „filozofujúci psychiater“. Keď sa človek aktívne pustí do filozofických otázok psychiatrie, zistí, že sú vlastne všade, kamkoľvek sa pozrie. Filozofia je so psychiatriou spätá od samotného základu – či ide o interpretáciu štúdií, vzťah mysle a mozgu, takzvanú normalitu, alebo to, čo je vôbec psychickou poruchou a ako ju liečiť. V tejto súvislosti ma prekvapuje Patočkova otázka, či môže filozofia zaniknúť. Ako možný dôvod na jej zánik uvádza stratu tém, respektíve chýbanie nových, stratu spoločenskej pôsobnosti a obrat filozofie proti sebe samej. Premýšľam, či je takto možné uvažovať o psychiatrii, keď v súčasnosti nič také ako jej zánik nehrozí. Tém má totiž stále viac a viac, v spoločnosti je etablovaná a hoci si po rôznych bizarných obdobiach vypestovala reflex sebaspochybňovania, ten jej skôr slúži, ako by jej mal škodiť. Množstvo antinómií a pluralizmov sa v nej rieši často kreatívnym spôsobom a to, že je psychiatria permanentne v kríze (vnímam cez hippokratovskú κρίσις), teda že sa pohybuje na hrane ducha a hmoty, biológie, významu a slova, že sa neustále nachádza na nejakých dejinných križovatkách a približne každých desať rokov sa v nej udeje naozaj niečo zásadné, nemá nič spoločné so zánikom. To, že zánik prísť môže, je skôr otázka do budúcnosti. Napadá mi úloha umelej inteligencie, rozsiahle genetické a epigenetické porozumenie psychickým poruchám, identifikácia vzorcov a podpisov psychických porúch v centrálnom nervstve, v rámci čoho by sa psychiatria mohla (neuro)biologizovať, respektíve neurologizovať, a tým vlastne zaniknúť. To, čo by ostalo – riešenie psychických a vzťahových problémov –, by prevzala psychológia, ktorá ju pravdepodobne prežije. Práve psychologizovanie, teda problém poznania, ktorý sa po Edmundovi Husserlovi redukoval na psychické vnímanie vonkajšieho sveta, čo v podstate interferuje s ontológiou, pretože sa nezaoberá súcnom, ale tým, ako súcno vlastne poznávame, ako sa subjektivizuje a javí v našom vedomí, teda skôr pole psychológie ako filozofie, mohlo svojho času predznamenávať zánik filozofie. Podľa Patočku by mala byť cesta von v zameraní sa na bytie, čo je onen Heideggerov obrat, respektíve jeho fókus na čas, ktorý je v podstate zviazaný s bytím. Išlo o prekvapivý návrat metafyziky, pretože ani bytie, ani čas nie sú predmetné súcna, ale nepredmetné nesúcna, hoci sa pre našu myseľ stávajú predmetom, objektom skúmania. Inak ako spredmetňovaním asi poznávať nevieme. Takisto totiž poznávame dušu, hoci psychiater pred jej definíciou ostýchavo uhýba. Medicína sa rozptýlila do odborov, ktoré sa venujú oku, uchu, srdcu, tráviacemu traktu či koži, a na rozdiel od tela, duša je stále jedna. Ostala len jednému z nich.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite