do galérie:
Na 36. Mesiaca fotografie tento víkend do Stredoeurópskeho domu fotografie:
Tomás Leňo: Búranie ateliéru Josefa Sudeka
Písal sa rok 1989, keď mladý absolvent vysokej školy a zanietený fotograf Tomáš Leňo navštívil Prahu. Jeden z jeho primárnych cieľov bol ateliér na Újezdě v Prahe. Už dávno ho lákal jeho mikrovesmír. V ňom tvoril a stretával sa s priateľmi Josef Sudek, jeden z najvýznamnejších českých fotografov 20. storočia, ktorý viac vnímal svet ako život. Prítomnosť genia loci tohto miesta si autor prišiel vychutnať dvakrát. Druhý raz, 17. júla, aj s fotoaparátom, netušiac, že bude svedkom búrania tohto legendárneho ateliéru pod Petřínom.
Roman Vondrouš: Žhavý plesy
Séria Žhavý plesy má na festivale Mesiac fotografie v Bratislave svoju svetovú výstavnú premiéru. Od roku 2017 Vondrouš navštevuje a fotografuje erotické plesy v rôznych mestách Českej republiky. Fotografie vznikali v Bíline, Chlumci u Ústí nad Labem, Liberci, Turnove, Českej Lípe, Mladej Boleslavi, Pardubiciach a v Ostrave. Zachytávajú fenomén, ktorý zostáva napriek svojej dlhoročnej existencii na okraji verejného záujmu – osobitú formu spoločenskej zábavy, prepájajúcu tradičný plesový rituál s erotickou performanciou.Vondrouš však nefotografuje samotnú erotiku. Jeho pozornosť patrí predovšetkým ľuďom – ich gestám, pohľadom, reakciám a vzájomným interakciám. Atmosféra fotografií je uvoľnená, miestami absurdná, inokedy melancholická. Fotograf zostáva takmer neviditeľným pozorovateľom; diváci akoby na jeho prítomnosť zabudli. V čase, keď je väčšina spoločenských udalostí sprostredkovaná mobilnými telefónmi, pôsobí táto miera prirodzenosti výnimočne.
Jednotlivé fotografie oscilujú medzi humorom, divadlom a sociálnym dokumentom. Muži v kravatách pripomínajú účastníkov reprezentatívneho banketu, ženy v elegantných šatách akoby vystúpili z fotografií tradičných plesov. Do tejto známej spoločenskej choreografie však vstupujú telá striptérov a striptérok, čím vznikajú situácie balansujúce na hranici grotesky a performancie. Bizarnosť jednotlivých scén pritom nepôsobí ako senzácia, ale ako autentický obraz kolektívnej potreby uvoľnenia, hry a dočasného prekročenia každodenných spoločenských pravidiel.
Cristina de Middel: Gentlemen’s Club
Celé sa to začalo zdanlivo jednoduchou otázkou: čo sa deje v mysli muža, ktorý sa rozhodne platiť za sex? Autorka používa metódu, ktorá formovala veľkú časť jej tvorby: zvedavosť. Počas niekoľkých rokov vyhľadávala a fotografovala mužov, ktorí platili za sex, pričom pracovala v rôznych krajinách a kultúrnych kontextoch. “Pre tento súbor je kľúčové samotné stretnutie. Cristina De Middel nie je neviditeľnou pozorovateľkou. Je ženou, ktorá stojí za fotoaparátom a žiada mužov, aby hovorili o sexe, túžbe, peniazoch, intimite a hanbe. Toto obrátenie tradičnej rodovej dynamiky dodáva portrétom osobitné napätie. Muži sú zvyknutí zastávať pozíciu klienta – človeka, ktorý sa rozhoduje a platí za to, aby sa pozeral, dotýkal alebo si privlastnil dočasný zážitok. Na autorkiných fotografiách sa stávajú tými, na ktorých sa pozerá,” uvádza kurátorka Jana Rajcová.
Výstava svojou témou zaujala spisovateľku Janu Bodnárovú:
Sanne De Wilde: Ostrov farboslepých
Sanne De Wilde sa vybrala na Pingelap, malý atol v Tichom oceáne, kde nezvyčajne veľká časť populácie trpí achromatopsiou, zriedkavým dedičným ochorením, ktoré ovplyvňuje vnímanie farieb a spôsobuje akútnu citlivosť na svetlo. Zaujímala sa o neviditeľné dedičstvo, ktoré si nesieme v telách, a o spôsob, akým môže biologická rozdielnosť formovať vzťah človeka k svetu. Postupne sa projekt stal skúmaním niečoho ešte neuchopiteľnejšieho: samotnej nestálosti vnímania. “Pri pohľade na tieto fotografie váhame. Vidíme viac, alebo menej? Obrazy sa nepokúšajú reprodukovať videnie iného človeka. Takýto preklad by nemohol byť nikdy presný. Namiesto toho vytvárajú priestor neistoty – miesto niekde medzi pozorovaním a predstavivosťou, medzi tým, čo zaznamená fotoaparát, a tým, čo naša myseľ očakáva, že uvidí. Možno práve preto fotografie pôsobia menej ako dokumenty a viac ako spomienky alebo sny. Hľadáme informácie, no nachádzame atmosféru,” píše v kurátorskom texte Jana Rajcová.
Josef Sudek (1896 - 1976)
Výber fotografií z rokov 1924 až 1974 zahŕňa všetky výrazné motívy Sudekovej tvorby. Sudek vnímal priestor spôsobom, ktorý nás núti premýšľať o energii miesta, o pamäti predmetov i o tichu, ktoré zostáva medzi jednotlivými okamihmi. Už jeho ranná tvorba, skôr ako sa z jeho fotografií postupne vytratil človek, ukazuje jeho fascináciu svetlom. Na otázku či je fotografia umenie odpovedal: „Nie je. Je to pekné remeslo, ktoré potrebuje určitý vkus. Umenie to byť nemôže, pretože je odkázané na veci, ktoré existujú už pred ním a mimo neho, na svete okolo nás.” Ale práve to všetko dokázal Sudek na svojich fotografiách premeniť na poéziu.
Na výstavu Josefa Sudka sa tešia napr. poetka Mila Haugová, skladateľ a režisér Andrej Kalinka či spisovateľka Barbora Hrínová
Všetky výstavy si môžete pozrieť v Stredoeurópskom dome fotografie
Prepoštská 4, Bratislava, denne okrem pondelka 13:00 - 18:00
do divadla:
Supy verzus klarinet
Túžba po slobode, ktorá sa skončila tragédiou. Osemnásťročný Hartmut Tautz, mladý klarinetista z východného Nemecka, sa v roku 1986 pokúsil utiecť cez československo-rakúsku hranicu. Namiesto vytúženej slobody ho však v Petržalke napadli pohraničiarske psy a na následky zranení a ignorantstva príslušníkov pohraničnej stráže zomrel. Scénické čítanie hry Ľuby Lesnej, inšpirovanej autentickým rozprávaním Hartmutovej matky Christy Tautz Brunies, po rokoch konfrontuje ženu, ktorá stratila syna, bývalého pohraničiara a jeho dcéru, pre ktorú je svet totality už vzdialenou minulosťou. Kto nesie zodpovednosť za tragédiu a aké stopy zanecháva nesloboda v životoch ďalších generácií?
*scénické čítanie je súčasťou programu Festivalu slobody
Prečítajte si rozhovor s autorkou hry Ľubou Lesnou.
kde: Ticho a spol., Bratislava
kedy: 14. 11. o 19.00
Bratislava 2099
Pôvodná hra Tomáša Hudáka inšpirovaná autentickými rozhovormi s obyvateľmi rôznych častí a príslušníkmi rozmanitých komunít Bratislavy o tom, ako si predstavujú mesto na prahu ďalšieho storočia. Ocitáme sa v meste, ktoré je samostatným štátom s podkarpatskými banánovými sadmi. Otec Richard, nadšený technickým pokrokom, zadováži pre svoju dcéru Alicu ako darček – humanoidného robota Fedora. Jeho bohémska manželka Eva má nopak nostalgiu za atmosférou starých dobrých čias a nie je z toho nadšená. Osamelú rebelku Alicu prekvapí, že napriek všetkému má svet ľudí a strojov mnoho spoločného. Alebo je všetko inak? Réžia: Alena Weisel Lelková
kde: DPOH, Bratislava
kedy: 14. a 15. 11. o 19.00
No Land
Inscenácia divadla dNO sa ponára na dno Oravskej priehrady k príbehom ľudí, ktorých štát prinútil opustiť svoje domovy pri výstavbe najväčšieho vodného diela v Československu. Pracuje s dátami a archívnymi materiálmi presídľovacej komisie, výpoveďami pamätníkov aj výskumným materiálom psychologičky Evy Naništovej. Celým dejom „preteká“ báseň Mlyn Jána Kovalika Ústianskeho, ktorý pochádzal zo zatopeného územia.
*predstavenie je súčasťou programu Festivalu slobody
kde: A4 - priestor súčasnej kultúry, Bratislava
kedy: 15. 11. o 19.00
do kina:
Divoký kôň deväť
Príbeh sa odohráva v roku 1973, krátko pred vojenským prevratom v Čile. Dvaja výstrední agenti CIA – starnúci a filozofujúci Chris (John Malkovich) a jeho drsný, urozprávaný chránenec Lee (Sam Rockwell) – sú po tajných politických manipuláciách v Santiagu vyslaní svojím šéfom MJ (Steve Buscemi) na Veľkonočný ostrov. Réžia: Martin McDonagh
Walesa, človek z nádeje
Film v réžii Andrzeja Wajdu prináša pohľad do desaťročia života Lecha Walesu. S Lechom Walesom spája Wajdu dlhoročné priateľstvo, a Walesa si dokonca v druhom spomínanom filme zahral sám seba. Vo svojom novom diele Wajda nevyobrazuje Walesu ani ako človeka z mramoru ani ako človeka zo železa, ale ako človeka, ktorého po štrajkoch v lodeniciach v decembri 1970 obvinili aj z donášania informácií na svojich kolegov. Vo filme vidíme ako Walesa po mučivom vypočúvaní podpisuje vyhlásenie, ktoré nečítal, čo je najďalej ako sa Wajda rozhodol vo svojom diele zájsť, a čo je dozaista ďalej ako sa bude páčiť mnohým Poliakom. Tohto nezlomného disidenta v podaní Roberta Wieckiewicza nikdy nevidíme ako súkromnú osobu, až na pár osobných okamihov s rodinou.
Príbeh je skoncentrovaný do hrdinského obdobia v živote Walesu, vyvarujúc sa obdobiu napríklad jeho prezidentskej kandidatúry. Tak ako všetky historické udalosti, aj túto do veľkej miery definuje práve to, čo v nej nenájdeme. Wajda sa na tlačovej konferencii pri príležitosti premiéry filmu vyjadril, že bývalý poľský prezident a laureát Nobelovej ceny jeho filmový projekt odobril. Priznal tiež, že tento film bol zatiaľ preňho najnáročnejším projektom. Na záver, na vysvetlenie svojej motivácie citoval známy slogan Lecha Walesu: „Nechcem, ale musím.“ Pre Chicago Tribune sa vyjadril, že jeho hnacím motorom nebolo vytvoriť film, ktorý by zaujal západný svet, ale ktorý by poľskému publiku odkryl isté historické pravdy.
kde: Edison Filmhub, Bratislava
kedy: 14. 11. o 17.00
z gauča:
Služobníci (DAFilms)
Vyberú si cestu svedomia alebo cestu kolaborácie? Príbeh kňazov z totalitného Československa. Píše sa rok 1980. Michal a Juraj sú študenti kňazského seminára v totalitnom Československu. Vedenie fakulty sa zo strachu pred zatvorením školy snaží formovať seminaristov do podoby vyhovujúcej režimu. Každý z mladých bohoslovcov sa musí rozhodnúť, či podľahne pokušeniu a zvolí si ľahšiu cestu kolaborácie, alebo cestu svedomia a dostane sa tak pod drobnohľad cirkevného odboru Štátnej bezpečnosti.
Réžia: Ivan Ostrochovský
Avedon (Netflix)
Počas svojej kariéry, ktorá trvala viac ako polstoročie, fotograf Richard Avedon zachytával filmové aj hudobné hviezdy, vojakov i prezidentov, baníkov i ľudí bez domova. Jedinečným pohľadom zvečnil slávnych rovnako ako neznámych. Dokumentárny film režiséra Rona Howarda mapuje život a odkaz výnimočného umelca, ktorý prostredníctvom fotografie pretváral svet okolo seba. Vďaka úplnému prístupu k jeho osobným archívom – vrátane doteraz nezverejnených fotografií, intímnych záberov zo zákulisia fotenia a nových rozhovorov s jeho najbližšími spolupracovníkmi – snímka skúma, ako jeho vízia odrážala a zároveň pretvárala vizuálny jazyk 20. storočia. Ukazuje tiež, že aj tá najikonickejšia fotografia predstavuje len polovicu príbehu.
Karel Cudlín: Když to nevyfotím, tak to zmizí (Česká televize)
Karel Cudlín fotí vyše päťdesiat rokov. Fotil robotníkov v Rustonciach, žižkovské krčmy a pavlačové domy, prvé dni slobody i odchádzajúce sovietske tanky. Fotil Rómov, beduínov, pohreby na Ukrajine i obyvateľov Jeruzalema. Fotil Havla, Dalajlámu aj ľudí, ktorých meno nepoznal. A nikdy neprestal. Film Báry Kopeckej ho zachytáva v okamihu bilancovania: Cudlín dokončuje knihu Burning Love, zhrnutie tridsiatich rokov práce v Izraeli, a zároveň sa preberá archívom, ktorý preteká z bytu do depozitárov a zo skríň do banánoviek popísaných témamy a menami. Tisíce fotografií, z ktorých len zlomok je digitalizovaný. Tisíce príbehov, ktoré v sebe nesie ako živú encyklopédiu miest a ľudí, ktorí tu už nie sú.
Cudlín nie je fotograf veľkých gest. Jeho spôsob práce je iný: vracia sa na rovnaké miesta, nadväzuje vzťahy, čaká. "Nakoniec si zvykli, že tam chodím. Ja som tam bol stále," hovorí o svojich prvých fotografických sériách. Princíp trpezlivej prítomnosti namiesto lovenia záberov je základom jeho diela. A je to tiež princíp, na ktorom stojí film: kamera ho sleduje v pohybe, pri práci, v rozhovore s priateľmi, kurátormi, študentmi a necháva jeho uvažovanie vyplynúť prirodzene zo situácie.
na čítanie:
Marie Zelbová: Táňa Praha 3 Žižkov
“Nikdy sme neboli úplne štandardná žižkovská rodina. Vitajte v maminom byte 4. kategórie, ktorý bol všetkým otvorený dokorán. Útočisko u nás nachádzali rôzni básnici, šialenci, muzikanti, opilci, hľadači zmyslu života či samozvaní proroci. Stal sa paralelným svetom, ostrovčekom slobody, čo sa vymykal všetkému mysliteľnému vo vtedajšom režime, ale aj po ňom.” Marie Zelbová
S autorkou sa môžete stretnúť na diskusii 15. 11. o 17.00 v Knižnici ASPEKTu, Mýtna 38, Bratislava
Prečítajte si rozhovor s M. Zelbovou.
Beatrice Landovská: Když máma spala
Dospievanie v disidentskej komunite očami dcéry Pavla Landovského. Rozprávanie Beatrice Landovskej, prominentnej outsiderky z nevyspytateľného prostredia disidentských kruhov, možno čítať mnohými spôsobmi. S humorom opisuje svoje dospievanie v disidentskej komunite a s odstupom prežitého života odhaľuje, kadiaľ viedla jej cesta od adolescencie po plnoletosť. Surovo autentický obraz duchovného hľadania i osobností disentu tak, ako ich nepoznáte!
Dagmar Šimková: Byly jsme tam taky
Strhujúca próza. Spomienky ženy, ktorá bola v 50. rokoch väznená z politických dôvodov spoločne s Ruženou Vackovou, Dagmar Skálovou, či Ninou Svobodovou. Autorka popisuje pomery vo väzení, vzťahy medzi politickými a bežne odsúdenými, šikanovanie a rafinované metódy dozorcov a vyšetrovateľov. Šokujúce zážitky a psychické i fyzické utrpenie opisuje bez sentimentality a sebaľútosti a s presvedčením, že bez ohľadu na okolnosti zostáva človek človekom dovtedy, kým si dokáže zachovať ľudskú tvár.
Laureátkou 21. ročníka ceny Anasoft litera sa stala Ivana Dobrakovová so zbierkou poviedok Iné myšlienky
Podľa slov odbornej poroty: „Laureátka 21. ročníka ceny Anasoft litera Ivana Dobrakovová vo svojej prozaickej knihe Iné myšlienky tematizuje inakosť a rôzne jej zdroje, ako sú telo, myseľ, národnosť. Opakujú sa leitmotívy celej jej tvorby: dezintegrácia osobnosti, komplikované až dysfunkčné vzťahy, od dôslednej diagnostiky sa autorka posúva k odstupu, nadhľadu, dokonca k humoru. Využíva v súčasnosti veľmi exponovanú tému jedla a zdravého života na diagnostiku postáv a prepojenie statusu, životného štýlu a identity. Sleduje, ako sa človek situuje v spoločnosti a kam spoločnosť pozicionuje takto neštandardného jednotlivca. Ide o hľadanie metodológie bytia, overovanie kategórie normality a schopnosti viesť uspokojujúci život uprostred sveta, ktorý priam podporuje a podmieňuje excesy a patológie.“
Rozhovor s Ivanou Dobrakovovou čítajte na plan.art.
na počúvanie:
The Clash: The World According to The Clash
Kompilácia zostavená z 11 najslávnejších skladieb bola pôvodne distribuovaná v roku 1982 do rozhlasových staníc vysielajúcich iba v USA a nikdy nebola verejne dostupná. Slúžila aj na propagáciu albumu Combat Rock, ktorý sa stal najpredávanejším albumom skupiny. Kompilácia spája ich najznámejšie skladby vrátane „Should I Stay or Should I Go“, „Rock the Casbah“, „London Calling“, „Clampdown“, „Train in Vain (Stand by Me)“, „Lost in the Supermarket“, „The Guns of Brixton“ a ďalších. Kapela si tento rok v lete pripomenula 50. výročie ich vôbec prvého koncertu v Sheffielde.
Skupina Joy Division spolu s nadväzujúcimi New Order budú 14. novembra oficiálne uvedení do Rokenrolovej siene slávy v rámci ročníka 2026 (medzi ďalšími uvedenými budú napr. aj Sade, Phil Collins, Oasis či Rick Rubin)
“Na jeho osobnosť doliehal tieň, ktorý bol taký temný, že doň nedokázal nahliadnuť ani on sám.“ - Bernard Sumner
Punk rock bol v roku 1976 v plnej sile a šíril sa po celom Spojenom kráľovstve. Gitarista Bernard Sumner a basák Peter Hook sa po koncerte Sex Pistols rozhodli, že spolu založia punkovú kapelu. Pridal sa k nim Terry Mason na bicie a nakoniec spevák Ian Curtis. Dali si meno Stiff Kittens, ktoré neskôr zmenili na Warsaw, odkazujúc na skladbu Davida Bowieho. „Nikto z nás nevedel zahrať ani notu,“ spomínal Bernard Sumner. „Namiesto toho sme sa rozhodli využiť svoj mozog na niečo originálne. Naučili sme sa hrať v rámci našich možností. To, čo sme urobili, bolo jednoduché a silné.“ Tony Wilson, zakladateľ vydavateľstva Factory Records, ktoré vydalo oba albumy Joy Division, vtedy popísal Warsaw ako „zasranú kakofóniu so skvelým spevákom“. Peter Hook už vtedy hral vysoko na krku svojej basgitary, aby počul sám seba, keďže mal nekvalitné vybavenie. Typický zvuk jeho basy sa stal charakteristickým aj pre budúcich Joy Division.
Ako Warsaw nahrali niekoľko demonahrávok, za bicími už sedel Steve Brotherdale, ktorý ale do kapely nezapadol a nahradil ho Stephen Morris. Skupina, potom ako si ich opakovane zamieňali za londýnskych Warsaw Pakt, opäť zmenila meno. Prvý koncert ako Joy Division odohrali 25. januára 1978 v klube Pip's Disco v Manchestri. A pôvodný, výrazne punkový, zvuk kapely sa začal meniť, čo počujeme v skladbách, ktoré prešli do repertoáru Joy Division a zachovali sa aj na pôvodných nahrávkach Warsaw.
Hnev pomaly nahrádzala existenciálna úzkosť. Punk dokázal vyjadriť jednoduché veci a, ako tvrdil Bernard Sumner, skôr či neskôr musel prísť niekto, kto zoberie energiu a inšpiráciu z punku a prinúti ho vyjadrovať zložitejšie emócie. A presne to priniesli Joy Division. Spolu s kovovým zvukom manchesterského predmestia. Zrodil sa post-punk.
Tony Wilson hovoril o tom, aké dôležité boli psychogeografia a koncept mesta. “Degradované mesto bolo súčasťou života Joy Division: chlapci z Macclesfieldu, chlapci zo Salfordu a potom je tu mesto – Manchester. Myšlienka mesta je témou, ktorá sa prelína s celým týmto projektom, pričom Manchester je archetypálnym moderným mestom.” Peter Hook spomína: „Tam, kde sme s Bernardom bývali, bola tma, boli 50. a 60. roky, stále tam bol smog, nekonečné zástupy radových domov. Bolo tam čierno a klaustrofobicky.“ Všetci členovia Joy Division museli pracovať, ich život bol iný ako život členov Sex Pistols či The Clash. Každý mal svoje zamestnanie a skúšali často iba cez víkend.
O Joy Division sa pomaly začalo písať. „Vášeň a intenzita posolstva tejto hudby úplne predčily všetko, čo do tej doby publikum zažilo,“ napísal Mick Middlehurst v recenzi na koncert skupiny v októbri 1978 v manchesterskom klube The Factory. Pozornosť pútal najmä spevák Ian Curtis, ktorý svojim prejavom a textami (poézia sa opäť raz stretla s rockom) vytváral originálny koncept. Ako spomínali členovia Joy Division, chcel robiť extrémnu hudbu a chcel byť na pódiu úplne extrémny, žiadne polovičatosti. Typické pohyby so stupňujúcou intenzitou ako sa zhoršovala Ianova epilepsia, dostávali na pódiu až happeningový ráz.
Curtisove texty sa postupne vyvíjali, tak ako sa menil jeho život s kapelou, pribúdali osobné aj zdravotné problémy. Stávali sa viac osobné, nasmerované dovnútra, k vlastnému nepokoju a smútku. Od rozprávania príbehu sa dostával k skúmaniu psychologických stavov. Stále ale zostávali poéziou, v ktorej sa stretávali smrť a láska.
Narastajúci úspech skupiny po vydaní debutového albumu Unknown Pleasures a intenzívne koncertovanie ale malo za následok stupňovanie Ianovýcb epileptických záchvatov, ešte podporené krízou v osobnom živote. Ian balancoval na hrane života a bolo otázkou času, kedy cez ňu prepadne. Všetko to počujeme na druhom albume Closer, ktorý vyšiel už po Ianovej smrti. Videoklip k piesni Love Will Tear Us Apart sa nakrúcal hneď po tom, ako sa Ian po prvý krát pokúsil o samovraždu. „Radšej by som mal Iana nažive, ale bolo to jednoducho dokonalé,” spomína producent Martin Hannett na nahrávanie albumu Closer. “Bol to dokument. Rozpadal sa. Ale všetko sa to magicky spojilo. Je v tom veľa bolesti, ale aj potešenia. Ian nebral lieky, pretože mal pocit, že ho znecitlivujú.”
Smrť premenila Iana na archetyp temného mystika, ktorý cíti blízkosť konca a samovražda sa v tomto noir mýte stala posledným umeleckým vyhlásením. „Nevadí mi, že sa z Iana stal rockový mučeník,“ povedal Bernard. „Bol taký dobrý v tom, čo robil, skvelý interpret, skvelý textár, skvelý spevák.”
Joy Division stihli vydať iba dva albumy, Unknown Pleasures, s legendárnym coverom, na ktorom sú vlny rotujúcej neutrónovej hviezdy CP1919, a Closer, temný soundtrack Ianových posledných mesiacov života. Krátka existencia Joy Division priniesla do rocku opäť niečo nové, a čas opakovane preveruje ich výnimočnú kvalitu.
“Someone take these dreams away...”
Warsaw
Vypočujte si Joy Division keď ešte vystupovali (a nahrávali) pod menom Warsaw na novovydanom albume Warsaw. Je na ňom aj 5 bonusových skladieb - demo nahrávky, ktoré skupina nahrala v Pennine Studios v Manchestri 18. júla 1977 so Stevom Brotherdaleom na bicích. Skúšky pred nahrávaním viedli k pridaniu dvoch nových piesní do existujúceho repertoáru skupiny: „Interzone“ a „Transmission“. Ďalších jedenásť skladieb je z nahrávania tohto albumu zo začiatku mája 1978.