keď sa Gisèle Pelicot rozhodla, že súdny proces s jej bývalým manželom a ďalšími mužmi, ktorí ju znásilňovali, bude verejný, urobila niečo, čo presiahlo hranice Francúzska. Odmietla anonymitu, na ktorú mala právo, a rozhodla sa, že hanbu nemá niesť obeť, ale páchatelia. Jej rozhodnutie sa stalo symbolom odvahy a otvorilo celosvetovú diskusiu o sexuálnom násilí, súhlase a o tom, prečo spoločnosť tak často očakáva mlčanie práve od tých, ktorým bolo ublížené. Súdny proces, ktorý sa odohrával v roku 2024 vo francúzskom Avignone, odhalil roky trvajúce násilie. Manžel Gisèle Pelicot ju bez jej vedomia omamoval liekmi a umožňoval ďalším mužom, aby ju sexuálne napádali v čase, keď nebola schopná udeliť súhlas. Prípad vyvolal obrovskú pozornosť médií. Stal sa tiež podnetom na vznik nezvyčajného divadelného projektu, ktorý dnes rezonuje aj na popredných svetových scénach.

divadlo ako miesto, kde sa spoločnosť musí pozrieť sama na seba

Milo Rau patrí k výrazným a zároveň kontroverzným osobnostiam súčasného európskeho divadla. Vo svojej tvorbe sa opakovane vracia k skutočným udalostiam, politickým konfliktom a otázkam spravodlivosti. Divadlo preňho nie je iba miestom, kde sa rozprávajú príbehy. Je aj priestorom, v ktorom možno verejne konfrontovať spoločnosť s tým, čo by najradšej prehliadala.

V roku 2013 pripravil projekt Moskovské procesy, v ktorom sa vrátil k súdnym konaniam namiereným proti ruským umelcom a aktivistom, vrátane členiek skupiny Pussy Riot. Na javisku vytvoril priestor, kde sa stretli ľudia s protichodnými názormi na umenie, náboženstvo a politickú moc.

O dva roky neskôr vznikol Kongo tribunál, experimentálny projekt skúmajúci súvislosti medzi ozbrojenými konfliktmi, hospodárskymi záujmami a ťažbou nerastných surovín vo východnom Kongu. Rau v ňom využil formu verejného tribunálu, aby otvoril otázky, ktoré podľa neho nedostávali dostatočný priestor v politických a právnych inštitúciách.