do galérie:
36. Mesiac fotografie už otvoril takmer všetky výstavy, v sobotu nás čakajú posledné vernisáže:
15:30 Andrej Balco – Unavení slnkom / Dočasný kultúrny priestor, Rovniankova 5
Najnovší súbor slovenského fotografa Andreja Balca je vizuálnou reflexiou Medzibodrožia – špecifickej krajiny rozkladajúcej sa v najnižšie položenej časti východného Slovenska, na južnom Zemplíne. Unavení slnkom. Motív neprekonateľného vysilenia prerastá vo viacerých úrovniach celým súborom. Na jednej strane vnímame vyčerpanie horúcim letom, ktoré svojou žiarou postupne mení slepé vodné ramená a všetko životaschopné okolo nich na pustinu. Cedule blednú, praskajú a zvetrávajú, autá i domy postupne zarastajú ako v šípkovom kráľovstve. Kedysi funkčné priestory sa menia na melancholické ruiny plné sedimentov neužitočných vecí, starých plagátov, vypreparovaných zvierat... Mnohé z predmetov poukazujú na dávne príbehy. Na fotografiách nevystupujú samy za seba, ale ako zašlá stopa – ako absencia niečoho, čo dávno minulo. Na strane druhej ide i o akúsi hlbšiu, vnútornú únavu tamojších obyvateľov, ktorí v ťažkých sociálnych a ekonomických podmienkach neraz žijú veľmi utlmený život zredukovaný na činnosti okolo domu a záhrady. Pri bližšom pohľade na fotografie zistíme, že z reality na obrazoch sa takmer vytráca akýkoľvek pohyb. Ľudské postavy i zvieratá strnulo stoja, posedávajú či polihávajú. Dokonca i momentky sa zdajú byť skôr akousi hibernáciou alebo zádumčivou kontempláciou bezčasnosti.
16:30 Pred objektívom Jindřich Štreit / Výstavná sála Univerzitnej knižnice v Bratislave
„Jsme rádi, že se nám podařilo ukázat Jindřicha Štreita v široké škále snímků od portrétu z maturitního alba, u něhož si není možno nepřipomenout tvář Jeana-Paula Belmonda, až po důstojný reprezentativní portrét z předávání čestného doktorátu na Vysoké škole výtvarných umění v Bratislavě, u něhož si není možno nepřipomenout díla starých mistrů. Od záběru mladého učitele na vesnické základní škole až po snímek čerstvě jmenovaného vysokoškolského profesora v pražském Karolinu. Od fotografie ze svatby s milovanou Agnes až snímek z procházky po portugalské pláži s vnukem Danielem. Od společných fotografií s Henrim Cartierem-Bressonem, Williamem Kleinem, Josefem Koudelkou, Václavem Havlem, Věrou Chytilovou nebo Markem Ebenem až po momentku s kolegy z Institutu tvůrčí fotografie po šlehačkové bitvě ke Štreitovým padesátým narozeninám. Výstava i katalog ukazují Jindřicha Štreita při samotném fotografování, ale také připomínají, že v době, kdy se toho tolik muselo a tak málo smělo, pořádal na Sovinci výstavy, koncerty či přednášky lidí, kteří v Praze nebo v Bratislavě veřejně vystupovat příliš nesměli. A také ukazují Jindřicha Štreita jako důstojného umělce a pedagoga, který se málokdy objevuje bez dlouhé červené škály, ale také jako člověka mimořádně laskavého a empatického i jako milovníka tance a horkých malin.“ (z textu kurátora Vladimíra Birgusa)
Jindřich Štreit objektívom Daniela Šperla
Na výstavu sa tešia spisovateľka Slávka Liptáková, či výtvarník Stano Masár
17:30 Vladimír Židlický – PAMÄŤ. Reinterpretácia leteckých fotografií z I. svetovej vojny / Staromestské centrá kultúry, Pistoriho palác
„Soubor reinterpretací původních leteckých fotografií z I. světové války jsem vytvořil na památku mého dědečka, který v této válce jako osmadvacetiletý záložní důstojník rakousko-uherské armády padl. Hrou osudu jsem jako mladý hoch našel na půdě mezi starými fotografiemi několik originálních kontaktních fotografií (formát 6 × 9 a 6 × 4,5 cm) z té doby. Jednalo se o letecké fotografie patrně z italské fronty. Nevím, jak tyto fotografie souvisely s osudy mého dědečka v této válce, tehdy jsem po tom nepátral a dnes již není, koho se zeptat. Tyto fotografie upadly na téměř šedesát let do zapomnění a náhodně jsem na ně opět narazil až v roce 2007, kdy jsem teprve dokázal plně vnímat jejich autentičnost a emocionální sílu. Pokusil jsem se na základě těchto fotografií a dalších z té doby, které se mi postupem času podařilo shromáždit, vytvořit soudobými prostředky novou realitu, která by reinterpretovala tehdejší realitu do nové fiktivní podoby. Tento tvůrčí proces probíhající v čase byl pro mne dobou intenzivního virtuálního propojení mého vědomí a silných emocí s tou dobou a lidmi, které jsem nemohl a ani se nepokoušel identifikovat a přesto ožili a komunikoval jsem s nimi intenzivně v mých představách. Velikost tohoto prožitku mě ohromila a byla hnací silou tohoto projektu.“ – Vladimír Židlický
18:00 SAMOTÁRI / Staromestské centrá kultúry, Pistoriho palác
Život dobrovoľných i nedobrovoľných samotárov pohľadom študentov a najnovších absolventov Inštitútu tvorivej fotografie FPF Sliezskej univerzity v Opave.
Martyna Jarosz z cyklu Samotári
Na výstavu Samotári je zvedavý aj výtvarník Rudolf Sikora a kultúrna manažérka, bývalá ministerka kultúry Silvia Hroncová
do divadla:
Ako chutí moc
Román Ladislava Mňačka Ako chutí moc sa doposiaľ na doskách divadla neobjavil. A to napriek tomu, že ide o jedno z najvýznamnejších slovenských diel. Mňačko vo svojom diele ukázal, ako dokážu vznešené ideály zhrubnúť a premeniť sa na osobný prospech. Denne sme svedkami toho, ako sa muži opití mocou zahrávajú s osudmi ľudí, pričom Mňačkov román nám k tomuto fenoménu dáva ten najpresnejší interpretačný kľúč. Moc kriví aj tie najpevnejšie charaktery. Keď sa muž z bežných pomerov ocitne v najvyššej štátnej funkcii, len ťažko odolá pocitu vlastnej výnimočnosti. Pocitu, že je niečo viac. Že jeho záujmy sú záujmy štátu. Že jeho rozmary sú nad potrebami pospolitého ľudu. Predstava, že by to raz malo byť inak, je neprijateľná. Urobí všetko pre to, aby si moc udržal. Aj keby mal obetovať budúcnosť nás všetkých. Réžia: David Vyhnánek
kde: Divadlo Astorka Korzo ´90
kedy: 7. 11. o 19.00
Otvorenie sezóny divadla STOKA: Hneď na druhý deň
2. inscenácia z dielne Inštitútu Blaha Uhlára otvára 37. sezónu Divadla Stoka.
Ľudia sa ráno zobudia a pokračujú. V rozprávaní, v hádkach, v láskach, v strachoch, vo svojich malých katastrofách. Niekto sa bojí podať ruku, niekto túži po zázraku, niekto po Mercedese. Niekto si nevie poradiť s vlastným telom a niekto s vlastnou hlavou.
Svet sa medzitým nezastaví. Len sa trochu pokriví.
Groteskné obrazy, absurdné situácie, smiech, ktorý prichádza v nevhodnej chvíli a neha, ktorá sa objaví tam, kde ju nikto nečakal. Inscenácia vznikla metódou kolektívnej tvorby ako mozaika príbehov, úvah, omylov, fóbií, túžob a nedorozumení.
Možno je to komédia. Možno správa o stave sveta. Možno iba ďalší deň.
Čo majú spoločné fóbie, vzťahy, sex, Mercedes, osamelosť a túžba byť niekým iným? Hneď na druhý deň je jazdou medzi smiechom a beznádejou, v ktorej je všetko absurdné a zároveň podozrivo pravdivé.
kde: P*AKT kultúrne centrum, Pionierska 17, Bratislava
kedy: 8. 11. o 19.00
V mojich snoch
Autorský projekt vznikol v spolupráci so študentmi a študentkami Detskej divadelnej akadémie a vychádza z improvizácií, osobných skúseností a generačných tém mladých ľudí, vyrastajúcich v prostredí klimatickej, ekonomickej a spoločenskej neistoty. Inscenácia tematizuje napätie medzi očakávaniami starších generácií a prežívanou realitou generácie Z – jej obavami, túžbami, aktivizmom aj únavou z neustáleho tlaku na výkon a sebaprezentáciu. Tvorivý proces prebiehal od septembra 2025 do 19. februára 2026 a bol založený na kolektívnej tvorbe a performatívnych princípoch. Režisérom a dramaturgom projektu je Peter Tilajčík, ktorý sa vo svojej dlhodobej tvorbe venuje autorskému a pohybovému divadlu a prepájaniu divadelného jazyka s inými druhmi umenia.
Vypočujte si pozvánku Petra Tilajčíka.
kde: Divadlo Jána Palárika, Trnava
kedy: 7. 11. o 19.00
do kina:
Dve deci tušu
Osobitý dokumentárny portrét Ester Geislerovej je intímnou výpravou dcéry do vnútorného sveta jej predčasne zosnulého otca, uznávaného japanológa a kaligrafa Petra Geislera. Z rodinných archívov, z osobných listov, zo spomienok priateľov a z kontrastov medzi šeďou normalizačného Československa a pulzujúcim Tokiom osemdesiatych rokov sa skladá mnohovrstevný obraz krehkého umelca. Je to film o ľudských zlyhaniach i úspechoch, o túžbe po slobode a o snahe zachytiť prchavú stopu človeka s obrovským šarmom a renesančným talentom, ktorý pre vlastnú rodinu zostal v mnohom záhadou.
Budapešť 1957
Rok 1957. Budapešť sa ešte len spamätáva z potlačeného povstania proti komunistickému režimu. V meste poznačenom strachom a neistotou sa mladý Andor vydáva na cestu za pravdou o svojom otcovi, ktorý zmizol v chaose nedávnych udalostí. Intímna historická dráma sleduje svet dospelých očami dieťaťa, ktoré sa snaží pochopiť udalosti i dusivú spoločenskú atmosféru doby. Režisér László Nemes, známy sugestívnymi historickými drámami Saulov syn (2015), za ktorý získal Oscara za najlepší cudzojazyčný film, a Súmrak (2018), tentoraz nakrútil pôsobivý film o povojnovej spoločnosti, v ktorej sa osobné traumy prelínajú s kolektívnou pamäťou maďarského národa.
z gauča:
než pôjdete na Mesiac fotografie:
...na výstavu Magdaléna Robinsonová
Cesta Magdalény Robinsonovej (DAFilms)
Dokument je reakciou na relativizáciu fašistických zločinov a zločinov v éteri. Slovenská fotografka Magdaléna Robinsonová počas ľudáckeho Slovenského štátu stratila svojich rodičov a prežila utrpenie koncentračných táborov. Po desaťročiach s hrôzou sleduje opätovný záujem časti slovenskej verejnosti o ľudácke myšlienky a adoráciu politických predstaviteľov Slovenského štátu. Pýta sa, aký zmysel malo utrpenie obetí nacizmu, ak spoločnosť ostáva nepoučená. Režisér Marek Šulík sa so svojou protagonistkou nikdy osobne nestretol a film začal nakrúcať na základe nahrávok, ktoré pani Robinsonová nahrala pre Nadáciu Milana Šimečku. Rozhovory mapujúce jej život počas vojny a udalosti spojené s koncentračnými tábormi už Šulík nestihol doplniť – Magdaléna Robinsonová v júli 2006 zomrela. Výsledný film je vizuálne zaujímavo riešenou mozaikou fotografií, rozhovorov a inscenovaných záberov.
...na výstavu Julia Fullerton-Batten: Konštrukcia minulosti
Frida (SkyShow)
Film Julie Taymor nakrútený podľa životopisu H. Herreru (a osobný projekt Salmy Hayek) sa zameriava v prvom rade na kreativitu Fridy Kahlo a na búrlivý milostný vzťah s Diegom Riverom. Aj tu sa obrazy stávajú samostatnou „postavou“, sú rozpohybované a sú predĺžením reality. To podstatné je, že film sa pozerá za hranicu ikony. Vo filme si zahrala aj speváčka Chavela Vargas, ktorá je živou pamäťou, s Fridou sa osobne (a podľa jej slov aj intímne) poznala.
na výstavu Don McCullin: Život, smrť a všetko medzi tým
na čítanie:
Letizia Battaglia
Kniha fotografií Letizie Battaglia verne zhŕňa scenérie mafiánskeho násilia a občianskej spoločnosti odhodlanej nepodľahnúť kultúre vyhrážok. Jej antropologický výskum prostredia sociálnej periférie pripomína aj procesie a protestné pochody. Núti nás skúmať a rozpoznať podstatu zla.
Výstavu Letizie Battaglia Ľudstvo v tieni Cosa Nostry si môžete pozrieť v rámci Mesiaca fotografie.
Miro Švolík 1975 - 2025
Miro Švolík (* 1960) je popri Tonovi Stanovi, Rudovi Prekopovi a ďalších výrazným predstaviteľom fotografickej Slovenskej novej vlny. Vo svojej knihe bilancuje svoju tvorivú dráhu od roku 1975, keď začal študovať fotografiu na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Bratislave, až do súčasnosti. V knihe zhromaždil, chronologicky zoradil a okomentoval výber svojich snímok, ktoré dokladajú premeny jeho prístupu k fotografickej tvorbe i neustálu snahu neustrnúť a skúšať nové cesty a metódy. Švolíkove fotografie charakterizuje originálny pohľad, hravosť i prístupnosť v najlepšom zmysle slova.
Výstavu Mira Švolíka Dotyk si môžete pozrieť v rámci Mesiaca fotografie.
Marlen Haushofer: Zeď
Román, štylizovaný ako denníkové zápisy hlavnej hrdinky, ktorú osud zo dňa na deň vystaví doslova nepredstaviteľnej skúške. Ústrednou témou jej záznamov, v ktorých popisuje každodenné udalosti a od nich sa odvíjajúce spomienky a úvahy, sa paradoxne stáva vzdorom proti bežnému vnímaniu ubiehajúceho času. Marlen Haushofer stvárnila nevšedným spôsobom zmysel statočnej vytrvalosti tvárou v tvár hraničnej a bezvýchodiskovej situácii. V Rakúsku od roku vydania (1963) označovaný za kultové dielo.
Vítek Formánek, Eva Csölleová: Old Punx (Never) Die
Nikto nevedel, ako dlho bude punk existovať, než príde niečo ďalšie. Ale nič ďalšie, revolučnejšie neprišlo. Punk sa nedal zlomiť, rozšíril sa po celom svete a zasiahol do všetkých oblastí kultúrneho, spoločenského, umeleckého, hudobného a politického života. Kniha prináša u nás doteraz nepublikované rozhovory a príbehy ľudí, ktorí v Londýne, Manchestri, New Yorku, Los Angeles a San Franciscu boli pri tom, keď punk vznikol.
na počúvanie:
Plyn
Obdobie fungovania kapely Plyn bolo krátke, ale o to viac intenzívne. Jednu zo svojich prvých skúšok absolvovala na streche sporiteľne na Florenci, prvý koncert ako predkapela Garáže sa uskutočnil v apríli 1982. Vrcholom tohto raného obdobia bola nasledujúci rok pozvánka na festival Vokalíza v Lucerne.
To sa už k pôvodnému triu pridala nadaná konzervatoristka Vendula na klávesy. Plyn sa dostala na zoznam zakázaných kapiel, čo znamenalo koniec koncertovania a ako mnoho iných sa premenovala, aby mohla, aspoň chvíľu, hrať. Tak sa v roku 1983 zrodil Dybbuk. A po pár rokoch a nejakých personálnych peripetiách vznikli neskôr aj Zuby nechty. Album sa vracia do formatívneho počiatočného obdobia, kedy vznikol aj nezabudnuteľný slogan: „Pusťte si Plyn, plyn pustí vás!“
Na albume Plyn sú pôvodné verzie piesní, z ktorých sa mnohé v repertoári naprieč históriou kapely pevne usadili. Dvanástou a poslednou skladbou je live nahrávka z obdobia premenovania kapely, kedy ju už hrá Dybbuk, ale ešte vo finálnej zostave Plynu.
Jozef Van Wissem, Jim Jarmusch: Bocca di Lupo / Mouth Of The Wolf
“Vďaka Gianovi Lucovi Farinellimu a Rosanne Mordini z mimoriadneho kina Cineteca di Bologna sme si mohli zabezpečiť nahrávacie dni vo veľmi štýlových štúdiách Fonoprint Studios, ktoré sa nachádzajú na Via Bocca di Lupo v Bologni, odtiaľ pochádzajú aj názvy týchto dvoch LP. („In bocca al lupo“ – v tlame vlka – je taliansky idiom pre prianie šťastia).
Bocca di Lupo začína novou verziou našej skladby „Only Lovers Left Alive“ a „Apology“ je novou verziou už existujúcej skladby od Jozefa. Všetky ostatné skladby sú nové originály. Bolo nám cťou spolupracovať s Courtney Barnett v skladbe „Never Like You Said“. Text piesne vznikol spontánne v štúdiu, ako emocionálna reakcia na neúprimných ľudí. A neformálne nahraný rozhovor (týkajúci sa strašidelných aur konkrétnych kusov vintage dámskeho oblečenia) medzi Adrianou Coppi a Veronicou Mayrr (z Deux Femmes) je votkaný ako pozadie do skladby s názvom „Pour Deux Femmes“. „Black Roses“ je originálna báseň napísaná v Bologni. Všetky ostatné skladby sú inštrumentálne.
Druhý album Mouth Of The Wolf pozostáva z dvoch dlhších, temne extatických inštrumentálnych štúdiových skladieb „In A“ a „Massa Damnata“. Obe boli vytvorené s dvoma elektrickými gitarami a sú odvodené od našich živých vystúpení. Považujeme ho za hudobne samostatný album, a preto je prezentovaný vo vlastnom obale a s vlastným grafickým dizajnom.“ – Wissem, Jarmusch