tento rozhovor vznikal písomne a v procese vyrástol na celkom slušný objem. Ospravedlňujeme sa, že si ho asi neprečítate počas pár zastávok na ceste v MHD, ale je to možno prvýkrát, kedy je aktuálna história slamu podaná takto komplexne. Zaslúži si to.  

východ má kultúrnu výnimočnosť ako celok a aj dve najväčšie mestá – Prešov a Košice –  majú svoju vyhranenú identitu. V čom vidíš výnimočnosť Košíc? 

Neuveriteľne tupá veta Roberta Fica „Na východe nič nie“ je už zľudovela. Bol som veľmi prekvapený, keď som videl, koľko pobúrených reakcií vtedy v mimovýchodniarskej verejnosti spôsobila, keďže som ju vo vlakoch i v rozhovoroch počúval dosť často. Na východe nič nie je, to už je Ukrajina, Košice sú len bezvýznamná súčasť Luníka IX a podobné svetoborné zamyslenia počúvam od detstva. Prešov a Košice sú výnimočné v mnohom. Prešovský pesničkár Edo Klena bol napríklad prvý, kto na Slovensko priniesol Havlovu výzvu Několik vět. 

Košice už v prvej polovici 20. storočia v Európe vynikali svojou výtvarnou modernou a spája sa s nimi aj literárny velikán Sándor Márai. Nehovoriac o východoslovenčine „kodifikovanej“ kalvínskou intelektuálnou obcou v 18. storočí. Východ má proste svoju jedinečnú kultúrnu gravitáciu, ktorá sa nástupom samostatného štátu začala cielene potláčať a prehliadať. Bola to pomsta mečiarovej časti VPN za to, že sme boli lojálni viac k OF a Havlovi a k VPN sme sa neochotne pridali až neskôr. Košice sú v zmysle kultúry unikátne. Po tom, čo sa v roku 2013 stali európskym hlavným mestom kultúry, udržali miestni umelci a kultúrni manažéri vysokú úroveň či už kultúrnych priestorov, ale aj autorskej tvorby. Košice sú tak svojou infraštruktúrou a napojením na medzinárodné štruktúry skutočne európskym mestom, možno jediným svojho typu na Slovensku. 

u vás je silná aj DIY scéna, samorastlí umelci ako Samčo brat dážďoviek, Džumelec, Lolokar, Raptor Koch a ktovie kto ešte. V Bratislave takýto fenomén nemáme a čo viem, tak ani v iných mestách. Ako si to vysvetľuješ? 

Samčo mi vždy vysvetľoval, že najväčšia undergroundová umelecká scéna bola vo Svidníku a že tá ďaleko prekonala Košice. Rovnako netreba zabúdať na hudobnú scénu Prešova, ktorá je najbohatšia v republike. V Košiciach je kopec undergroundových projektov ako napríklad UMČO, nesmierne tiež obdivujem writera Santiaga, ktorý keby bol v New Yorku, tak je určite svetovou hviezdou street artu. Myslím si, že Košice, ako jedna z posledných bášt čechoslovakizmu na Slovensku, boli vždy ovplyvnené českou kultúrou a undergroundom. Či už šlo o kontakty Marcela Strýka na Egona Bondyho, Mirka Vodrážku, bratov Placákovcov či Plastikov, Máriu Bartuszovú, Juraja Bartusza, ale aj Janu Bodnárovú a mnohých ďalších, ktorí tu budovali prepojenia, ktoré pretrvali do súčasnosti. Dodnes sa tiež hovorí, že Praha je hlavným mestom Košíc a DIY scéna je niečo, čo je pre české umenie úplne bežné. Dokonca aj pre umenie slovenských exulantov v Čechách. Čo by som rád zdôraznil, je ale aj kultúrna infraštruktúra, či už ide o K13, Tabačku, Úsmev, Artforum, Divadlo Na Peróne, ale aj Šopa gallery, Collosseum, Kair a mnohé ďalšie fantastické miesta a projekty, ako napríklad literárna súťaž Slovo bez hraníc, s ktorou roky spolupracujeme. Mám pocit, že o kultúrny ekosystém, ktorý v meste máme, sa dá skutočne oprieť a že ide o typ komunity, ktorá je v mnohom veľmi podporná a prijímajúca. No hlavne má za sebou výnimočné výsledky. 

košice sú centrom slovenského slamu. Ako táto scéna vznikla? 

Slovenský slam, podobne ako ten český, založila okolo roku 2003 Lenka Zogatová, a to v Brne a Bratislave. Po jej tragickej smrti sa slam v Čechách ďalej rozvíjal, na Slovensku sa redukoval na československú exhibíciu na Pohode a pravidelné eventy ešte držala Jana Bělohlávková na Stanici Žilina – Záriečnie. Ja som sa k slamu dostal v roku 2016 práve na tej Pohode, kde ma žáner uchvátil a po prvých organizačných pokusoch som sa spojil so slamermi a organizátormi prvej generácie ako Nina Rybárová, Pali Čejka, Mišo Kováč a ďalšími. 

„Bol som prvým Slovákom, ktorý opakovane vystúpil na českých Best of, čím som otvoril dvere ďalším slovenským slamerom.“

Súhlasili, že mi odovzdajú štafetu, a tým aj facebookovú a webovú stránku. Od toho bodu sme, vtedy ešte spolu s Luciou Ernekovou, začali organizovať slamy po celom Slovensku. Keďže sme žili v Prahe, mali sme neskutočnú podporu od českej scény. Boli to práve slameri zo Slam Poetry CZ ako Anatol Svahilec, Adeladla, Honza Dibitanzl, Bingo, dr Filipitch, Vašek z Aše, ale aj Pavel Oškrkaný, ktorí nám pomáhali s prvými tour a worskhopmi. Rovnako nám nesmierne pomohli i centrá nezávislej kultúry Záhrada, Wave, Bašta, Tabačka, Stanica Záriečie, Kláštor a Malý Berlín, neskôr aj Barmuseum či A4.