nechcel som nič viac než spoznať rieku, na ktorú sa od detstva pozerám takmer každý deň. Pochopiť spleť siločiar medzi prostredím a ľuďmi, reťazec neurčitých a nepatrných prepojení. Moja práca miestami viac ako fotografiu pripomínala spirituálne cvičenie s hľadaním vlastného ja; snahu o zachytenie tajomného okamihu medzi predtým a potom, odhalenie nepoznaných alebo nepredstaviteľných aspektov reality. Takých, čo sa dajú skôr cítiť ako vidieť a kde na farbe a príchuti až tak nezáleží. Dôležitá je intenzita. A pravdivosť.
Rýchlo som pochopil, aké povrchné by bolo uspokojiť sa s pozorovaním v prvom pláne. Ozajstné spoznanie znamená nahliadnuť najmä do diania za oponou. Nestačilo len zájsť na miesta známe z dejín, príbehov a rozprávaní. Niežeby to bolo málo. Dunaj má takmer tritisíc kilometrov, to už je o čom premýšľať. Ale obrazy, na ktorých mi záleží, nie sú v skutočnosti spravodajské. Neodrážajú realitu – sú o niečom nehmotnom. Bolo potrebné dotknúť sa ho inak.
Rieka – na rozdiel od vody – má pamäť, minulosť a dejiny. Spája, ale môže byť aj hranicou. Nemám však na mysli hranicu medzi krajinami alebo národmi. Roztína priestor na dva brehy, pričom neznámo sa skrýva nielen v silnejúcom prúde, ale aj na druhej strane. Môže oddeľovať svet živých a mŕtvych, civilizácie a barbarstva, pamäti a zabudnutia.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.