malá poznámka na úvod. Na tomto mieste ste mali čítať recenziu na premiéru operety Čardášová princezná v Slovenskom národnom divadle. To sa však v bezprecedentnom kroku rozhodlo kritikovi .týždňa spolu s ďalšími dvomi kolegami z iných médií neudeliť akreditáciu. Vnímame to ako pokračovanie ozaj zlej cesty, na ktorú sa naša prvá scéna vybrala. Keď vás odborná verejnosť kritizuje, správnym krokom je zamyslieť sa nad dôvodmi, nie pred nimi zatvoriť dvere. To nechápe ani SND, ani jeho zriaďovateľ. A teraz už k príjemnejším a umelecky hodnotnejším počinom.

Sú diela, ktoré sa proste nesluší uvádzať v bežnom abonentnom cykle. Majú okolo seba auru výnimočnosti, veľkolepej udalosti. Ich prítomnosť na programe vyvoláva očakávanie. Symfónia č. 2 Gustava Mahlera sa v tomto ponímaní môže merať azda iba s Beethovenovou „Deviatkou“.

Podobností so zrejme najslávnejším výtvorom hudobnej literatúry je mnoho. Od formálnych (obrovská škála, zbor v záverečnej časti) až po ideové. Beethoven svoje magnum opus uzavrel chválospevom večného bratstva, rodák z českej dedinky Kaliště vzdáva hold padlému hrdinovi a vydáva ho na cestu vzkriesenia na druhom svete. Nosné spirituálne myšlienky, elektrizujúco vnesené do partitúry, zaručili obom skladbám nesmrteľnosť.