tvoje trio hrá spolu už viac ako 10 rokov. Ako ste sa dali dohromady?

Všetci žijeme v New Yorku, hoci každý pochádzame odinakiaľ. Basgitarista Chris je z Maine a bubeník Rudy Royston z Colorada. Spolu hráme približne dvanásť rokov.

Zladiť sa na spoločné turné však nie je jednoduché. Bubeník Rudy hrá aj s ďalšími významnými hudobníkmi, napríklad s Billom Frisellom či Norah Jonesovou, takže nájsť termín, ktorý by vyhovoval všetkým, býva poriadna manažérska a logistická výzva. Keď sa to však podarí, výsledok stojí za to.

tvoj koncertný playlist v bratislavskej Aréne kombinoval vlastné skladby s hudbou iných autorov. Aká je tvoja stratégia, ktoré skladby nakoniec zaznejú na pódiu?

O tom, čo budeme hrať, rozhodujeme my traja. Nielen ja. Vždy sa snažím, aby boli skladby dostatočne rozmanité a aby sme sa netočili stále okolo toho istého.

Keď napríklad sedím v porote a počúvam mladé kapely, niekedy ma nadchne ich prvá skladba. Druhá však znie veľmi podobne a tretia sa podobá na druhú. Vtedy si uvedomím, aké dôležité je striedať nálady a hudobné polohy.

Záleží mi na tom, aby som poslucháča programom previedol. Aby som ho vzal za ruku a ponúkol mu cestu, na ktorej sa jednotlivé skladby navzájom dopĺňajú a prekvapujú. Nechcem ho nechať stáť uprostred križovatky s tým, že si má sám počkať, kým mu zasvieti zelená.

pri jazzovej interpretácii teda pre teba nie je rozhodujúce iba to, čo hráš, ale aj to, ako to hráš?

Presne tak. Časom som prišiel na to, že nezáleží až tak na tom, čo hráš, ako na tom, ako to hráš. Ide o emóciu, dynamiku a spôsob, akým sa k hudbe postavíš.

Myslím si, že sme sa ako trio dostali do štádia, keď dokážeme zahrať takmer čokoľvek a nájsť v tom niečo, čím sa môžeme vyjadriť. Nejde len o samotné noty, ale o to, čo do hudby vložíme.

ktorý moment z bratislavského koncertu si si ty osobne najviac užil?

Keď sme hrali jazzový štandard It Could Happen to You. Predtým sme absolvovali sedemnásť koncertov za sebou a pri tejto skladbe sa nám podarilo vytvoriť niečo, čo sme dovtedy nikdy nezahrali. To je na jazze krásne. Každý deň hráš tú istú skladbu a hľadáš v nej niečo nové. A nejde iba o to, čo objavím ja. Nový nápad môže priniesť ktorýkoľvek z nás. Niekedy niečo nájdem ja, ale ostatní na to nenadviažu, inokedy je to presne naopak.

Včera to však do seba zapadlo. Keď sme dohrali, pozreli sme sa na seba a vedeli sme, že takto sme tú skladbu ešte nikdy nezahrali. Práve v takých chvíľach človek cíti radosť z jazzu. Pri interpretácii klasickej hudby sa, samozrejme, tiež môže stať všeličo, ale tento druh spontánneho objavu je pre jazz veľmi typický.

to je zaujímavé aj z pohľadu jazzových štandardov. Nemusia byť iba osvedčeným repertoárom, ku ktorému sa hudobníci vracajú. Dá sa teda podľa teba objavovať v nich nové vrstvy a vkladať do nich vlastný rukopis?

Samozrejme. Je pomerne jednoduché vziať známu skladbu, úplne ju prerobiť a potom publiku oznámiť, čo vlastne počulo. Ľudia sú prekvapení, pretože ju nespoznali. Oveľa ťažšie je zachovať podstatu skladby a zároveň do nej vložiť niečo vlastné.

„Dôležité je nájsť rovnováhu medzi vlastným prístupom a tým, čo robí skladbu jedinečnou.“

Koncert sme napríklad ukončili skladbou Blackbird. Je to nádherná pieseň a človek musí dobre zvážiť, čo s ňou urobí. Nechceli sme ju zničiť nejakými samoúčelnými zásahmi. Hľadali sme miesto, kde by sme mohli pridať niečo zo seba, no zároveň zachovať jej charakter. Chceli sme, aby ju poslucháči stále spoznali a aby bolo jasné, že rešpektujeme jej krásu. Takto vnímam jazz. Nie je umením urobiť zo známej skladby niečo úplne nerozpoznateľné a potom sa tváriť, že sme dosiahli veľký úspech.

pri úvodnej skladbe Imagine sa ti však podarilo poslucháča celkom „potrápiť“. Môjmu bývalému učiteľovi gitary sa ju podarilo rozpoznať okamžite, ja som ju však spočiatku vôbec nespoznal.

Aj to patrí k hre. A to doslova k hre – zábave a radosti. Dôležité je nájsť rovnováhu medzi vlastným prístupom a tým, čo robí skladbu jedinečnou.

poznáš sa desaťročia s hudobníkmi, ako sú Pat Metheny či John Scofield. Dokáže ťa dnes v hudbe ešte niečo prekvapiť a inšpirovať?

Skvelých hudobníkov je dnes naozaj veľa. Myslím si, že ich máme možno viac než kedykoľvek predtým. Po celom svete fungujú kvalitné hudobné školy, majú výborných pedagógov a každý rok prichádzajú noví hráči.

Zaujímavé je aj to, ako sa dnes jednotlivé žánre prelínajú. Keď sme napríklad v Nashville, rád si vypočujem hudobníkov, ktorí hrajú akustické piesne. Často zistíš, že dokážu zahrať takmer čokoľvek – country, jazz aj ďalšie štýly.

Kedysi boli hudobné žánre oveľa prísnejšie oddelené. Ak niekto hral country, ľudia ho vnímali ako country hudobníka. Na troch akordoch pritom nie je nič zlé. Dnes sa však hranice stierajú a hudobníci sa navzájom oveľa viac ovplyvňujú.

Mám rád napríklad Chrisa Stapletona. Je výborný spevák a skvelý gitarista. Možno aj vekom a životom v New Yorku som sa stal otvorenejším. Keď som bol mladý, mal som pocit, že ak človek nepozná Charlieho Parkera, nemôže byť dobrým hudobníkom. Dnes dokážem obdivovať oveľa širšie spektrum hudby. Som otvorený svetu aj hudbe.

keď hovoríme o otvorenosti voči svetu, zaujímavá je aj skúsenosť Československa počas komunistického režimu. Mnohé zahraničné piesne sa k nám dostávali v českých či slovenských verziách a poslucháči často ani netušili, že ide o prevzaté skladby. Ako sa na tento jav pozeráš?

Je to veľmi zaujímavá kapitola našej kultúry. Českí a slovenskí speváci preberali zahraničné piesne, dopĺňali ich vlastnými textami a ľudia často ani nevedeli, že originál naspieval niekto iný. Niektoré skladby sme poznali ako domáce hity, hoci v skutočnosti pochádzali zo zahraničia.

Samozrejme, napísať skutočne dobrú pieseň, ktorá sa stane hitom, nie je jednoduché. Prevziať už hotovú skladbu a doplniť ju novým textom je v istom zmysle ľahšia cesta. Problém nie je iba v peniazoch či autorstve. Ide aj o to, že človek sa nemusí usilovať vytvoriť niečo vlastné.

Takýto prístup môže postupne ovplyvňovať aj kultúrne prostredie a jeho hodnoty. Český a slovenský národ pritom majú obrovský potenciál. V období prvej Československej republiky sme boli významnou kultúrnou aj ekonomickou silou.

„Sú hudobníci, ktorí sú predovšetkým virtuózmi na svojom nástroji. A potom sú takí, ktorí sú v prvom rade hudobníkmi – a až potom gitaristami, bubeníkmi či basgitaristami.“

Dôležitá bola otvorenosť voči svetu a kontakt s medzinárodným prostredím. Alfons Mucha pôsobil v Paríži, nielen v Prahe. Aj v hudbe je zásadné, aby človek neostal uzavretý vo vlastnom prostredí, ale spolupracoval s ľuďmi z rôznych krajín a kultúr.

na včerajšom koncerte sa k vám pridala aj mladá slovenská bubeníčka Ema Kakarová. Ako k tejto spolupráci došlo?

Pôvodne sa uvažovalo o Martinovi Valihorovi, ktorého poznám a s ktorým by som si rád zahral. Martin však nemohol prísť, a tak mi navrhli mladú bubeníčku Emu. Dovtedy sme spolu nikdy nehrali. Na spoločnú prípravu sme mali približne desať minút, takže nebolo veľa času na skúšanie. Napokon to však dopadlo výborne a veľmi dobre sa nám s ňou hralo. Rudy Royston je mimoriadne citlivý hudobník a práve takíto hráči dokážu vytvoriť priestor aj pre niekoho, s kým sa stretli prvýkrát. V hudbe totiž nejde iba o techniku.

Sú hudobníci, ktorí sú predovšetkým virtuózmi na svojom nástroji. A potom sú takí, ktorí sú v prvom rade hudobníkmi – a až potom gitaristami, bubeníkmi či basgitaristami. Takými sú pre mňa Bill Frisell, John Scofield alebo Rudy Royston. Dokážu počúvať ostatných, reagovať na nich a vytvárať spoločnú hudbu. Ak sa dvaja hráči iba snažia jeden druhého prekričať, vznikne z toho skôr súboj ega. Skutočné muzikantstvo však spočíva aj v tom, že človek vie, kedy nehrať.

ticho a pomlčky na notovej osnove sú teda rovnako dôležité ako samotné noty?

Presne tak. Ovládnuť nástroj do takej miery, že človek dokáže vedome nehrať, nie je vôbec jednoduché. Pri Eme bolo navyše náročné aj to, že vstúpila do už rozbehnutého koncertu. My traja spolu hráme roky, máme spoločnú skúsenosť a hudobnú komunikáciu. Ona sa musela pripojiť k niečomu, čo už malo svoj rytmus a dynamiku. Zvládla to výborne. Myslím si, že má pred sebou skvelú budúcnosť – a možno sa tá budúcnosť už začala.

a čo nové gitary? Pribudol ti v poslednom čase nejaký zaujímavý kúsok?

Nedávno som si v jednom starožitníctve v Lounech kúpil malú gitaru za dvesto českých korún. Moje vnučky mi na chalupe stále berú gitaru a hrajú na nej, tak som im chcel zaobstarať vlastnú. Bola to jednoduchá kúpa, ale urobí im radosť.

Rastislav Oak Dubovský

čaká ťa aj zaujímavý projekt so symfonickým orchestrom. Na čom pracuješ?

Spolupracujem s klaviristom Gilom Goldsteinom, ktorý je výborným hudobníkom a získal päť cien Grammy. V minulosti hral s menami ako Miles Davis, Jim Hall, Pat Metheny či Bobby McFerrin. Pripravili sme projekt, v rámci ktorého Gil zaranžoval osem mojich skladieb, dve vlastné skladby, dve piesne Paula Simona a dve skladby autorskej dvojice Lennon – McCartney pre symfonický orchester. Predstavíme ho 13. novembra v pražskom Divadle Hybernia. Koncert bude nakrúcať Česká televízia. Je to pre mňa veľká vec, pretože hoci som už so symfonickými orchestrami niekoľkokrát hral, vždy ide o inú skúsenosť než vystupovanie s vlastnou kapelou.

v čom je pre teba ten zásadný rozdiel medzi kapelou a orchestrom?

Keď hráš s kapelou, prirodzene očakávaš, že hudobníci budú reagovať na teba. Ak začneš hrať hlasnejšie alebo zmeníš dynamiku, ostatní sa ti môžu prispôsobiť. So symfonickým orchestrom je to iné. Orchester hrá podľa partitúry a dirigent vedie celok. Ty sa musíš prispôsobiť orchestru, nie očakávať, že sa celý orchester začne prispôsobovať tebe.

Pamätám si, ako som po jednej z prvých skúseností prišiel za dirigentom a navrhol mu, aby orchester počas môjho sóla trochu zosilnel. Vysvetlil mi, že takto to nefunguje: orchester bude hrať tak, ako má, a ja musím hrať s ním. Bola to pre mňa dôležitá lekcia. Človek si uvedomí, že spolupráca môže mať úplne iné pravidlá, než na aké je zvyknutý. Teraz nás čaká 13. novembra ďalšia takáto skúsenosť v pražskej Hybernii. A keďže koncert bude nakrúcať Česká televízia, budem sa musieť aj poriadne oholiť.