v Inchebe v nedeľu večer doznel posledný koncert džezákov, ktoré mnohí považujeme za jedny z najvydarenejších v posledných rokoch. Samozrejme, toto je veľmi individuálne, ale väčšina ľudí musela uznať, že dramaturgia bola veľmi vyvážená.
Tu treba poznamenať, že minulý rok otcovia zakladatelia Peter Lipa a Pavel Daněk odovzdali festival svojim dcéram (obe Katky), ktoré sa na toto prevzatie už dlhšie pripravovali. Údajne im to nedalo a do prípravy sa zapájali s veľkou vervou, ale lídrovali to K + K, ktoré svoj vkus vložili už aj do niekoľkých predchádzajúcich ročníkov. BJD sa vyprofiloval ako živý multigeneračný festival, veľmi živá platforma.
piatok
Prvý koncert tradične patrí víťazom súťaže Nové tváre slovenského jazzu, ktorá sa koná predošlý rok. Na tejto pozícii zabodovala skupina Headmovers zoskupená okolo speváčky Dominiky Zdražilovej. Poznám ich niekoľko rokov, ale niekoľko rokov som ich nepočul a s potešením až nadšením som si uvedomil, že sa kapela z vysokého neprofesionálneho levelu vyhupla na vysoký profesionálny level. Celé to pulzuje v neosoulovom obláčiku a z božského trojuholníka sa pozerá oko Erykah Badu. A nevadí. Bolo to skvelé, čisté, Dominika mala charizmu, parádne intonovala a jemne dúchala do toho ohníka, ktorý si takáto hudba vyžaduje. Zakúrila fakt skvele a status kapely potvrdil aj prominentný basgitarista Michal Šelep. Saxofonista Stanislav Baranec bol pre mňa čarovné prekvapenie. Celé dobré, ako sa hovorí.
Dominika Zdražilová
Michal Šelep, Dominika Zdražilová a Stanislav Baranec
Charlie Hunter je taký zázračný gitarobasista, hrá na nástroji s basovými aj gitarovými strunami a obsluhuje oboje. To, že hudbu nerobí samostatný basgitarista a gitarista je, samozrejme, obmedzenie, ale Hunter ho využíva ku koncentrovanosti a komornosti výpovede. Bolo to kultivované, ako už napovedá formát tria s bubeníkom a saxofonistom. Trio by som charakterizoval ako veľmi uvoľnenú, groovovo orientovanú fúziu jazzu, funku, soulu a blues, ktorá sa nesnaží oslniť komplikovanou virtuozitou, ale skôr zohratým pulzom a komunikáciou medzi hráčmi. S bubeníkom Marcusom Finnieom a saxofonistom Nate Clarkom vytvára hudbu, ktorá stojí na jednoduchých, ale mimoriadne funkčných riffoch, výraznom pulze a melodických témach. Po ohníku kapely Headmovers to bolo ako chladivý welcome drink.
No a potom prišla smršť. Tu musím poznamenať, že už pri pojme elektroswing, čo je spojenie elektoniky (najmä house) a swingujúcich fráz dychových nástrojov, som mal vždy silnú alergickú reakciu. Táto hudba skrátka podľa mňa patrila skôr na Ibizu ako do oblasti môjho kultúrneho záujmu. A potom som videl Caravan Palace. Toto je niečo úplne iné. Hudba sa samozrejme sunie po elektronických koľajničkách, ale je tam toľko živých nástrojov a aranžérskych vychytávok, zlomov a fórov, že som nechápal. Všetci tí skvelí hudobníci by mohli hrať v Snarky Puppy alebo ktorejkoľvek kapele na streche jazzového sveta, oni sa rozhodli zabávať. Centrom pódia je speváčka (a skvelá klarinetistka) Zoé Colotis, z ktorej charizma vyžaruje ako neutrína pri výbuchu Supernovy. A ak by sa zdalo, že už bolo nakladačiek dosť (cover Black Betty od Ram Jam obzvlášť potešil), prídu jej pomôcť dve vokalistky.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.