ten príbeh je stále skvelý, jazyk je svieži aj napriek jasnej archaickosti, ktorá mi ani trochu neprekáža, skôr dotvára atmosféru, ale príbeh archaický nie je ani trochu. Môžeme pokojne hovoriť o úplnej nadčasovosti. Až až dospelejší čitateľ si uvedomuje, koľko temnoty je v tejto story z kľukatých uličiek. To, že Foglar dával chlapcom a dievčatám recept na zaujímavý život v mestskom prostredí je jasné. Ale že bol aj spisovateľ skvelých thrillerov, to som si nejako neuvedomoval.

Záhadu hlavolamu (1941) je prelomovou najmä kombináciou niekoľkých prvkov, ktorá bola v literatúre pre mládež dovtedy nezvyčajná alebo až tabu. Dobrodružné knihy pre mládež hľadali vzrušenie ak nie v exotických krajinách, tak aspoň za mestom. Napokon, aj Foglarove staršie práce (najmä Hoši od Bobrej rieky, 1934) hľadajú zážitky mimo mestskej aglomerácie.

Foglar však ukázal, že rovnako vzrušujúce môže byť aj staré mesto za rohom. Partička klubu Rýchle šípy býva vo svojej štvrti, ktorej Foglar nedal meno, ale podniká vzrušujúce výpravy do štvrte Stínadlá, ktorá si žije vlastným, izolovaným životom. Kniha je presiaknutá pocitom nebezpečenstva. Nočné ulice, zhasnuté okná, prenasledovanie Vontmi, záhadné symboly, záhadná smrť záhadného chlapca Jana Tleskača, pátranie po jeho vynáleze lietajúceho bicykla ukrytého v nemenej záhadnom hlavolame Ježko v klietke. Uličky, priestory kostola, podzemné chodby, kanály: Takýto gotický, miestami až kafkovský pocit ohrozenia bol v literatúre pre mládež nezvyčajný.