deep Purple som počúval snáď už v predškolskom veku. Vinyl Deep Purple In Rock v juhoslovanskej licencii bol v zbierke môjho otca. Nemal síce šancu v konkurencii silných mien ako ABBA, The Beatles, Bee Gees či Beach Boys, ale pri hlasnom počúvaní úvodnej pecky Speed King sme sa s bratmi často hrali „na metalistov“; zdala sa nám byť (a zrejme právom) strašne drsná, rýchla a zbesilá. Aj z tohto pohľadu som teda napokon rád, že som ich aspoň raz v živote videl.
Môže za to istá Sophie z agentúry Adam Parsons Entertainment, ktorá mi práve v piatok dopoludnia napísala email, či by som nechcel ísť na koncert Deep Purple a najmä na ich predkapelu Jayler a prípadne s ňou aj urobil rozhovor. Nikdy som o Jayler nepočul, ale hneď prvé video ma zaujalo natoľko, že som menil plány a nedeľný večer bol zrazu v znamení veľkého koncertu hardrockových klasikov.
Jayler s prehľadom ostrieľaných harcovníkov rozpálili bratislavské publikum. Vekový priemer divákov bol okolo šesťdesiatky a to spôsobilo, že všetky miesta na sedenie boli vypredané. V priestore na státie ste sa však veľmi ľahko prepracovali až dopredu k pódiu. Hralo sa z podareného debutového albumu Voices Unheard; 21-roční britskí hudobníci na veľkom pódiu pôsobili ako doma - ako keby mali na konte minimálne päť dlhohrajúcich nosičov a veľa podobných turné s legendami ako Deep Purple.
Ťahúňmi kapely sú práve James Bartholomew a Tyler Arrowsmith, rytmická sekcia v zložení Ricky Hodgkiss (basgitara) a Ed Evans (bicie) im s prehľadom kryje chrbát. Spevák James má v hrdlo ostré ako žiletka a vizáž ako mladý Robert Plant. Je fascinujúce, koľko mladíckej energie sa dá vložiť do hudby, ktorá patrila generácii ich starých otcov. Jayler však pôsobia prekvapujúco uveriteľne a aj podľa krátkeho rozhovoru s nimi tým všetkým naozaj žijú. Žiadne pózy, úprimná radosť z hudby z čias Woodstocku a toho, čo nasledovalo. Vášňou, presnou hrou, chytľavými pesničkami a energickým pohybom si veľmi rýchlo získali bratislavské publikum. Ani k tomu možno nepotrebovali zahrať kúsok z hymnickej sabbathovky War Pigs, ale oni to urobili a ohlas na Nepelovi bol ešte hlučnejší. Výborná predkapela.
Kde berú starí ľudia toľko energie? Mám suseda, ktorý bude mať o pár dni 101 rokov. Je to pán Branislav Tvarožek, legenda, ktorú týrali fašisti aj komunisti, odsedel si niekoľko rokov v Jáchymove v tých najhorších podmienkach. Ak vraj prežijete hrôzy koncentračných táborov, s vaším organizmom to v niektorých prípadoch urobí zázračné veci. Vyplavia sa všetky škodlivé látky a vašu psychiku len tak ľahko niečo nezlomí. Preto sa veľa preživších všetkých tých hrôz z lágrov dožíva takého vysokého veku. Pán Tvarožek chodí pravidelne na prechádzky, stačí mu len jedna vychádzková palička, elegantne sa oblieka a vo výťahu rád vedie krátke susedské rozhovory. Musel som na neho myslieť, keď som sledoval Iana Gillana, ktorý je o celých 20 rokov mladší. Prežil krásny, búrlivý život rockovej hviezdy a dokázal sa udržať v skvelej forme. Má funkčné a pôsobivé svalstvo a výborný pohyb. Stále mu to spieva nad očakávanie dobre, aj keď výšky z Child In Time už fanúšikovia nečakajú už nejaké to desaťročie.
Článok si môžete dočítať na portáli Metalopolis, pre ktorý bol písaný. Uverejňujeme so súhlasom autora.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.