keď sa prídete pozrieť na nové predstavenie DPOH, usadia vás priamo na javisko, aby ste všetko dobre videli a počuli. Ocitnete sa vo svete Kozej ulice číslo 13 a možno začnete premýšľať aj nad tým, či prináša šťastie stúpiť do psieho hovienka a či naozaj hrozí nešťastie, keď vám cez cestu prebehne čierna mačka.

Divadlo si na spoluprácu pri novej inscenácii prizvalo úspešný tvorivý tandem z Naivního divadla Liberec – režisérku, herečku a pedagogičku Michaelu Homolovú, ktorá tam pôsobí ako umelecká šéfka, a autora a dramaturga Víta Peřinu. Práve požiadavka vytvoriť rozprávku z mestského, ideálne bratislavského prostredia, bola podľa Víta Peřinu prvým impulzom k vzniku hry. Tradičné rozprávkové postavy museli tentoraz ustúpiť mestu. Spolu s Michaelou Homolovou začali premýšľať, ktoré mestské prostredie by bolo pre bábkové divadlo najzaujímavejšie.

bratislava z výšky

Strechy ponúkajú bábkovému divadlu množstvo možností. Dá sa pri nich pracovať s priestorom dvora, oknami, hornými poschodiami domov, bábkami aj tieňohrou. Predovšetkým však umožňujú pozrieť sa na mesto z inej perspektívy. Môžeme na nich stretnúť kominárov aj mačky. Odtiaľ je už len krok k poverám o šťastí a nešťastí. Kominár podľa tradície prináša šťastie, čierna mačka smolu. Postupne tvorcovia pridali ďalšie známe symboly – podkovy, štvorlístky či kanálové poklopy. Z týchto motívov vyrástol príbeh pani Kataríny Veselej, ktorá si dáva veľký pozor na všetko, čo by jej mohlo priniesť smolu, a zároveň neustále hľadá symboly šťastia. Pri tomto hľadaní jej však uniká, že skutočné životné šťastie možno spočíva v niečom úplne inom, na čo ale musí prísť sama. 

mesto, ktoré poznáme

Pre Michaelu Homolovú má bratislavské prostredie inscenácie osobitý význam. Z Bratislavy pochádza a spomienky na detstvo a mladosť má s mestom neoddeliteľne spojené. Pri tvorbe ju preto bavilo predstavovať si konkrétne situácie zasadené do známych ulíc: pána Kováča na prechádzke so psíkom Brunom, pani Veselú hľadajúcu štvorlístok či rebrík kominára Emila opretý o jeden z domov.