básne načítala perfektná zostava: Zuzana Kronerová, Táňa Pauhofová a Robo Roth. Hudbu zložil a nahral sám autor, ktorý vybral aj reálne ruchy.
Tridsaťosem básní je sprievodcom života od zrodu po koniec a historickými obdobiami. Mal som tú česť prispieť na booklet textom, ktorý tu uverejňujem:
Keď mi volal Dušan Hanák, že by bol rád, keby som si vypočul jeho hudbu, bol som samozrejme nadmieru poctený a zvedavý – to, že robí aj muziku, som predtým nepočul. Netrvalo dlho a už sedím v nenapodobiteľnej pracovni, naplnenej geologickými vrstvami života a počúvam poéziu, sprevádzanú jeho gitarami a občasnými reálnymi ruchmi.
Tak to robili beatnici v kluboch, tak to robili a robia ich nasledovníci v rámci predstavení street poetry. Toto, čo počúvam, však nie sú deklamácie, nehrmia tu posolstvá, sme v svete introvertného rozprávača, ktorý radšej počúva. Počúva ľudí na ulici, počúva chvenia vlastných myšlienok, neprehlušených hlukom tejto toxickej doby. Citlivo riadi tempo a rytmus toho všetkého, veď bodaj by nie – je filmár. A napriek tomu, že intímny priestor poézie zvádza k tomu, aby autor prekročil intímnu zónu medzi ním a poslucháčom, nerobí to. Hanák zaznamenáva svety a vytvára svoje. Nikdy nič iné nerobil, chvalabohu. Sú tu prchavé okamihy, nechcené detaily každodennosti. Pach prosektúry aj prach, prežiarený slnkom, útržky vedomia, oslnenie maličkosťami, znechutenie komunistickou totalitou a jej dnešnými dôsledkami.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.