dva z nich sú o láske. Jeden nesie tento cit priamo v názve, ale je skôr o jeho nedostatku od detstva, čo sa neskôr prenáša aj do dospelosti. Druhý je ďalšou variáciou vďačného príbehu o vernom vzťahu medzi človekom a psom. A napokon tretí kúsok, ktorý je z odlišného súdka. Budeme v ňom nakúkať do úplne inej kultúry, navyše v historickom kontexte. Japonský samuraj sa na svojom obliehanom hrade pustí do vyšetrovania série tajomných vrážd.

film týždňa: V srdci divočiny

Vyslúžilý vojak James a jeho verný psí parťák Odin vyrazia na Aljašku, pretože pokojná dovolenka očividne nie je pre veteránov. Keď Jamesovi počas letu vypovie zdravie a malé lietadlo havaruje, zostanú obaja zranení uprostred divočiny, kde namiesto nepriateľských vojakov útočia zima, hlad a miestna fauna. Vydávajú sa späť do civilizácie a zisťujú, že vojnový výcvik a pevné puto sa hodia aj tam, kde po vás nikto nestrieľa.

V srdci divočiny zbytočne nevymýšľa. Žiadne jalové psychologizovanie, iba poctivé rozprávanie jednoduchého príbehu o priateľstve človeka a psa, bez nálepky „podľa skutočných udalostí“ a bez snahy zadupať divákovi po slzných kanálikoch. Aký rozdiel oproti nedávnym Nezlomným s Markom Wahlbergom, ktorí si podobný vzťah ešte poistili realitou. Emócie prídu aj tu, ale prirodzenejšie a striedmejšie. Brad Pitt v hlavnej úlohe je neprekvapujúco výborný a takmer sa vyrovná aj psíkovi. Väčšinu filmu musí uhrať bez slov, len prítomnosťou, ako to už pri podobných príbehoch o prežití býva. Charizmy má našťastie na rozdávanie, takže sa nenudíte ani vtedy, keď sa len kráča, mlčí a prežíva.