na tomto mieste musím pripomenúť, že budem písať o jeho ostrovných románoch. „Čínska línia“ ani francúzske „Enzove spisy“ ma zatiaľ neoslovili, ale ktovie. Čo nie je, môže byť.

May si v podstate požičiava žáner kriminálky, ale to nie je to najdôležitejšie. Oveľa viac ho zaujímajú dutiny v ľudských dušiach. Takto to robia veľkí spisovatelia žánrovej literatúry. Páchatelia z jeho ostrovných románov nie sú monštrá, ale ľudia, sužovaní duchmi minulosti ktoré stále poletujú vo vetre, bičujúcom ostrovy. May nie je autorom geniálnych zápletiek v štýle Agathy Christie. Jeho sila spočívala inde.

Aj medzi autormi severskej krimi (severský noir) je iný. Príznačný je aj vyšetrovateľ Fin Macleod. Nie je to však typický detektív v štýle Nesbovho Harryho Holea, ale policajt pôvodom z ostrova Lewis, ktorý sa po rokoch vracia domov z Edinburghu vyšetrovať vraždu v románe Skala. A práve v tom je Mayov trik. Fin Macleod nevyšetruje cudzie prostredie. Vyšetruje vlastnú minulosť. Pozná miestnych ľudí, ich rodiny, má vlastné traumy z detstva, stretáva staré lásky a priateľov, odkrýva tajomstvá, ktorých bol niekedy súčasťou.

Preto si ho mnohí čitatelia pamätajú menej ako Harryho Holea či Kurta Wallandera z románov Henninga Mankella. Nie je excentrický, alkoholický génius. Je skôr sprievodcom po ostrove a jeho minulosti. Dokonca by som povedal, že v Lewisovej trilógii sú často zaujímavejšie vedľajšie postavy než samotný Fin. To je ďalší rozdiel oproti Nesbovi. U neho si povieš: „Chcem čítať ďalší román s Harrym Holeom.“ U Maya si skôr povieš: „Chcem sa vrátiť na Lewis.“

miesto ako hlavný hrdina 

May mal jedinečnú schopnosť premeniť miesto na hlavnú postavu príbehu. V lewiskej trilógii a ďalších ostrovných románoch nie je ostrov Lewis len kulisou. Vietor, dážď, rašeliniská, uzavreté komunity a pocit izolácie vytvárajú rovnaké napätie ako samotná vražda. Mayovi sa podarilo. povýšiť prostredie do role hlavného hrdinu.