keď sa svet zbláznil

Karel Čapek zomrel na prvý sviatok vianočný, 25. decembra 1938, na pľúcny edém po zápalových komplikáciách, ktoré začali zdanlivo banálnou chrípkou. Okolnosti, bohužiaľ, banálne neboli. Bolo to necelé tri mesiace po Mníchovskom diktáte a necelé tri mesiace pred likvidáciou zvyškov prvej Československej republiky v marci 1939. Rúcali sa všetky zdedené domnelé istoty, morálne normy, medzinárodný poriadok aj osobné perspektívy: „Zdá se mi, že už tu nemám co dělat, byl bych tu směšnou figurkou, můj svět umřel, věřil jsem totiž v jakési závazky, v takzvanou čest ve smlouvě a podobné věci. Myslím, že bych se v téhle tlačenici nevyznal“, hovorí Čapek po fiasku v Mníchove.

Udalosti akiste neprispeli k spisovateľovmu zdravotnému stavu. No aj keby nebolo jeho zdravotných komplikácií, Gestapo plánovalo jeho zatknutie; nie je vylúčené, že by ho skôr či neskôr postihol podobný osud ako spisovateľa Vladislava Vančuru – ten skončil pred popravčou čatou 1. júna 1942. Elita ducha prekážala novým totalitným mocipánom. (Ako inak?) A na to mali mocipáni svojich fízľov a katov. Karlov brat, maliar a spisovateľ Josef Čapek (ktorému o. i. vďačíme za termín „robot“, a spomenú si na neho malí aj väčší čitatelia príbehov psíčka a mačičky) bol vo svojom dome zatknutý Gestapom 1. septembra 1939. Zomrel v koncentračnom tábore Bergen-Belsen na škvrnitý týfus, na samom konci vojny, niekedy medzi 13. až 15. aprílom 1945, pár dní pred príchodom britských vojsk. 

Karel Čapek sa už nedožil vstupu nemeckých vojsk do Prahy, so všetkými nasledujúcim dejstvami rozvíjajúcej sa tragédie. Videl však nadchádzajúci triumf zla, a so svojim literárnym talentom o ňom vypovedal a varoval. A hoci jeho odchod z tohto sveta bol nepochybne smutnou súčasťou tragických historických udalostí, hneď na začiatku je treba predísť nedorozumeniu: Čapkov literárny odkaz rozhodne nie je prehrou ani posolstvom beznádeje. A hoci kritický, pre mnohých nepríjemne kritický, nie je nihilistický ani cynický, nevyžíva sa v znesväcovaní. Autorovo pritakanie životu, pochopenie pre ľudskú nedokonalosť a slabosti, zmysel pre milosrdenstvo a solidaritu sú podmienené múdrou akceptáciou podmienok, ktoré život kladie, a v ktorých sa vyjavuje pravá sloboda. To platí aj pre tie naratívy, ktoré majú štruktúru a vyznenie tragédie. Akoby sa nám autor pokúšal naliehavo povedať, že nikdy nesmieme rezignovať na možnosť ľudského vykúpenia, že nikdy nesmieme ľudí zatracovať – už preto, že ich núdza je v konečnej inštancii naša núdza.

humanizmus a pragmatizmus

Karel Antonín Čapek (narodený 1890 v Malých Svatoňovicích, zosnulý 1938 v Prahe) bol humanistom v pravom zmysle slova. Jeho humanizmus nepovyšuje človeka na falošné božstvo, no jeho hodnotu chápe ako dokonávajúcu sa v tom, čo ho prevyšuje; snáď je preto oprávnené označiť ho v istom zmysle za zbožný.

„Karel Čapek bol významne ovplyvnený pragmatizmom, možno jediným filozofickým smerom, ktorý možno nazvať americkým.“

Ak by sa niekomu posledná veta zdala príliš svojvoľným výkladom, skočím rovno „in medias res“ citátom z Knihy apokryfov, o ktorej tu bude reč. V novozákonno-apokryficky štylizovanej poviedke „Pilátovo krédo“ z roku 1920 hovorí Pilát k Jozefovi Arimatejskému:

 „Člověk ovšem nežije a nemůže žít na vysoké hoře; stačí mu, že vidí zblízka svůj dům nebo své pole, oboje plné pravd a věcí; tam jest jeho pravé místo a působiště. Ale časem se může podívat na hory nebo na nebesa a říci si, že odtamtud jeho pravdy a věci sice existují a není z nich nic ukradeno, ale že splývají s něčím daleko volnějším, co už není jeho majetek. Přilnout k této široké podívané a přitom pěstovat své malé pole, to, Josefe, je skoro cosi jako pobožnost.“

Karel Čapek bol významne ovplyvnený pragmatizmom, možno jediným filozofickým smerom, ktorý možno nazvať americkým. Odtiaľ pramenil aj jeho odpor voči doktrinárskej mentalite, dogmatickým svárom, jeho dôraz na hodnotu jednotlivca, podpora demokracie, hľadanie pravdy v praxi bežného života konkrétnych ľudí viac než v nimi vyhlasovaných „pravdách“, tolerancia rôznosti názorov, vedomie obmedzenosti ľudského poznania, ktoré však zakladá vieru v možnosť napredovania v poznaní aj v pokojnom a postupnom zlepšovaní podmienok ľudského života, namiesto krvavých revolučných otrasov.