pre jedných sú to hrdinovia, pre druhých zradcovia. V Izraeli je spoločnosť v tejto téme tiež dosť polarizovaná. Jedni volajú po treste vo forme odňatia občianstva obom filmárom za zradu, druhí upozorňujú, že máme stále slobodu slova a prejavu a že tento dokument je dôležitým vyvážením jednostranného izraelského naratívu.

Podľa mňa sa mýlia obe strany a pravda je prozaicky opäť niekde uprostred.

Poďme ale poporiadku.

Kategoricky odmietam primitívne populistické výzvy niektorých izraelských politikov na odňatie občianstva filmárom. Izraelské právo síce za veľmi špecifických okolností umožňuje odňať občianstvo za závažné porušenie lojality voči štátu, ale natočenie filmu kritického voči vláde či armáde je od toho na míle vzdialené.

Predovšetkým je však podobná rétorika priamym útokom na základné demokratické princípy, ako je sloboda prejavu. Ak začneme trestať každého, kto má iný názor než ten parlamentný či vládny, sme už jednou nohou v režimoch, proti akým sme dodnes bojovali. Demokracia, ktorá toleruje iba názory, s ktorými vláda súhlasí, nie je veľmi funkčná demokracia. 

Treba však povedať aj druhú polovicu príbehu. Samotný film je do veľkej miery jednostranným, politicky angažovaným dokumentom dvoch autorov s veľmi jasným ideologickým pohľadom na konflikt. To samo osebe samozrejme neznamená, že klamú. Znamená to však, že ich film treba vnímať ako argument s konkrétnou tézou, nie ako neutrálny záznam reality.

O 7. októbri a následnej vojne vznikla hromada dokumentov. V Benátkach sa však premietal práve tento jeden. Bez širšieho kontextu a bez vyváženia. A následný takmer 25-minútový potlesk v sále plnej ľudí, z ktorých mnohí mali svoj názor na Izrael zjavne vytvorený dávno predtým, než sa spustilo premietanie, je sám osebe celkom zaujímavým obrazom celej dnešnej diskusie.

„Svedectvo je dôvodom na vyšetrovanie. Nie je rozsudkom. A už vôbec samotná existencia takýchto výpovedí nie je dôkazom genocídy ani dôkazom, že údajné či skutočné zločiny jednotlivcov predstavujú oficiálnu politiku izraelského štátu alebo IDF.“

Dokument zachytáva výpovede izraelských vojenských a spravodajských zdrojov, ktoré hovoria o údajných vojnových zločinoch a problematických praktikách IDF v Gaze. Tu treba veľmi dôrazne povedať dve veci.

Po prvé, takýto dokument má právo vzniknúť a podobné obvinenia je potrebné brať vážne. Ak príslušníci IDF alebo ľudia zapojení do vojenského rozhodovania hovoria o možných vojnových zločinoch, treba ich tvrdenia vyšetriť a prípadných vinníkov primerane potrestať. Prakticky každá veľká a dlhá vojna prináša aj individuálne prípady nezákonného konania či vojnových zločinov. Rozdiel medzi spoločnosťami potom nie je v tom, či sa niečo také môže stať, ale v tom, ako sa k tomu postavia. Či páchateľov oslavujú a odmeňujú, ako sme to opakovane videli v palestínskej spoločnosti, alebo ich odsúdia, vyšetria a potrestajú, ako tomu bývalo dobrým zvykom v Izraeli.

A po druhé, treba rovnako dôrazne povedať, že ani množstvo emotívnych výpovedí nie je automaticky nezvratným dôkazom, že všetko, čo je vo filme povedané, je pravda. Svedectvo je dôvodom na vyšetrovanie. Nie je rozsudkom. A už vôbec samotná existencia takýchto výpovedí nie je dôkazom genocídy ani dôkazom, že údajné či skutočné zločiny jednotlivcov predstavujú oficiálnu politiku izraelského štátu alebo IDF.

Ja sám som už niekedy na jar 2024 písal, že nepopieram možnosť, že jednotliví príslušníci IDF môžu v Gaze páchať prešľapy či dokonca zločiny. Bolo by absurdné tvrdiť opak. Izraelskí vojaci nie sú nadľudia a IDF nie je armáda zložená zo svätcov. Práve preto máme vojenskú políciu, prokuratúru, súdy a vyšetrovacie mechanizmy.

Takéto veci sa však majú dôkladne vyšetriť. Treba zistiť, čo sa skutočne stalo, kto za to niesol zodpovednosť, či išlo o individuálne zlyhanie, nezákonný rozkaz alebo systémový problém. A až potom robiť závery.

Nie prepierať obvinenia na javisku v Benátkach pred sálou plnou ľudí, pre ktorých bol Izrael najväčším zlom v galaxii dávno predtým, než sa spustilo premietanie, a následne 25 minút tlieskať rozsudku, ktorý ešte nikto nevyniesol.

Preto odmietam obe jednoduché interpretácie tejto kauzy. Autori NAZA nie sú zradcovia, ktorým treba odobrať občianstvo. Majú právo kritizovať vlastnú krajinu, vlastnú vládu aj vlastnú armádu, hoci akokoľvek tvrdo a jednostranne. Presne toto právo odlišuje Izrael od veľkej časti režimov v jeho okolí.

To z nich však automaticky nerobí ani hrdinov a z ich filmu objektívnu pravdu o vojne v Gaze.

NAZA môže byť zároveň legitímnym filmom, ktorý mal právo vzniknúť, zdrojom závažných svedectiev, ktoré treba preveriť, a politicky jednostranným dokumentom, ktorý nemožno zamieňať za rozsudok nad celou vojnou.

Pretože obvinenie má byť začiatkom vyšetrovania, nie jeho výsledkom. A 25 minút potlesku na filmovom festivale z neho dôkaz neurobí.