a zrazu sa z obrazovky ozve: „Horí ti maštaľ!“
Asi za desať sekúnd dobehne mama z kuchyne: „Čo to je za pesničku? A akým spôsobom tú maštaľ hasia?“ Potom dodala, že to mám okamžite vypnúť, lebo napíše list do telky.
O týždeň neskôr bol v našom miestnom dekači koncert troch nitrianskych kapiel, ktoré práve vydali svoje debuty: Horkýže Slíže, UKND a áno, aj Desmod.
Áno, videl som Desmod.
Naživo.
Úplne na začiatku.
Videl som Desmod.
Nenávidím sa.
Ešte dnes tá spomienka bolí.
Poslední nastúpili Slíže a samozrejme boli najlepší. Keď spustili Trhala si chrasty alebo Pouličnú lampu, boli sme ich. Texty pôsobili, akoby ich niekto napísal na hajzláku za štyri minúty. Aspoň tak to vtedy vyzeralo. Keď však vychádzali ďalšie albumy, bolo jasné, že to nie je lenivosť. Bola to poetika. Ich vlastný jazyk. Svet, v ktorom sa dalo rýmovať všetko so všetkým a zároveň to fungovalo.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.