v jej hlbokom hlase bolo čosi drsné a zároveň zvodné. Na albume Blue Light ’Til Dawn spievala skladby Roberta Johnsona, Joni Mitchell, Vana Morrisona aj vlastné piesne. Akustické gitary a striedme perkusie im dali spoločný zvuk. Blues a folk tu nemuseli ustupovať jazzovým štandardom.
Cassandra Wilson zomrela 2. septembra 2026 doma v Jacksone v štáte Mississippi. Mala sedemdesiat rokov.
jazz nebol jedinou školou
Otec hral na gitare a kontrabase, doma mal jazzové platne. Matka počúvala Motown. Cassandra sa najprv učila hrať na klavíri. Ako dvanásťročná hrala na gitare a skladala vlastné piesne. V dospievaní ju priťahovali Joni Mitchell, James Taylor či Odetta; k folku mala vtedy bližšie než k blues.
Cez New Orleans sa dostala do New Yorku, k Stevovi Colemanovi a okruhu M-Base. V rytmicky zložitej hudbe sa učila presadiť vlastnú predstavu o speve. Tradícia tu bola podnetom na ďalšiu prácu. Na Blue Skies z roku 1988 s Mulgrewom Millerom, Lonniem Plaxicom a Terri Lyne Carrington ukázala, ako dobre ovláda jazzové štandardy aj swing. Vystačila si so sprievodom klavírneho tria. Keď sa neskôr pustila za hranice tohto repertoáru, mala z čoho vychádzať.
keď stačí hlas a rytmus
S producentom Craigom Streetom na Blue Light ’Til Dawn našla zvuk blízky hudbe, ktorú poznala už pred príchodom do New Yorku. Street túto časť jej minulosti poznal. Tradičnú jazzovú zostavu vystriedali akustické gitary, slide, kontrabas a perkusie. Wilson neskôr spomínala, že sa jej s takýmto sprievodom spievalo prirodzenejšie. Voľnosť, ktorú poznala z M-Base, mohla uplatniť aj v hudbe blízkej jej mladosti.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.