v ich pesničkách nie je Bratislava hlavným mestom. Je to zvláštne miesto niekde medzi skutočnosťou a snom. Mesto starých dvorov, zabudnutých ulíc, nočných električiek a príbehov, ktoré sa možno nikdy nestali. Bratislava, ktorá ešte trochu vonia Rakúsko-Uhorskom. Bratislava, v ktorej sa čas nespráva úplne normálne.

Najviac to cítiť na albume Okná vesmíru dokorán. Keď ho počúvam, vždy mám pocit, akoby som sa pozeral na mesto cez staré okno. Na tie isté ulice, ktoré poznám celý život, ale zrazu vyzerajú inak. Akoby boli súčasťou nejakého tajomstva.

A potom je tu Dobrý večer priatelia. Pre mňa jedna z neoficiálnych hymien Bratislavy. Nie tá Bratislava z turistických brožúr ani z volebných plagátov. Tá skutočná. Bratislava podvečer, keď sa rozsvecujú lampy, ľudia sa stretávajú v podnikoch a mesto sa pomaly pripravuje na noc. Stačí pár tónov a človek je okamžite doma.

Pamätám si obdobie, keď mali Payaci pauzu a akoby zmizli zo sveta. Nehrali koncerty, nezneli z rádií. Ja som v tom čase hrával ako DJ. A keď som sa okolo polnoci potreboval na chvíľu vytratiť z parketu, pustil som si Le Payaco. Mal som polhodinu pre seba. Cigaretu, nočný vzduch a pohľad na mesto, ktoré sa práve bavilo.

Ľudia tancovali, Bratislava žila svoj nočný život a niekde v pozadí hrali Le Payaco.