podnetom k rozmýšľaniu a napokon aj napísaniu knihy nad témou, ktorá „práve zažíva konjunktúru, hoci existuje celú večnosť“ boli zážitky jedného bežného dňa, kedy sa zúčastnil ráno stretnutia s kolegyňami a kolegami v nemocnici po uplynulej nočnej službe. Medzi siedmimi referujúcimi o stavoch pacientov, nových prípadoch, bolo šesť žien.  „aj toto ráno som s akousi otcovskou pýchou sledoval výkony svojich inteligentných, sebavedomých, schopných a kompetentných mladých kolegýň“. Neskôr v ten istý deň prednášal študentom vyšších ročníkov medicíny a psychológie. Dve tretiny prítomných boli študentky. Diskutujúce, dosahujúce vynikajúce výsledky.

Nasledujúcim stretnutím profesora Marnerosa bola popoludňajšia schôdza vedúcich katedier a habilitovaných šéfov kliník a ústavov Lekárskej fakulty. Zhromaždené direktórium pozostávalo z vyše dvoch tretín mužov. Tento obraz mužskej dominancie vo vedúcich pozíciách mu bol dôverne známy, ale tentoraz vyvolal otázky, ktoré si kládol znova a znova. „Sám som jeden z tých, ktorí vyrástli, vyštudovali a urobili kariéru v časoch mužskej dominancie, ako ju odzrkadľujú štatistiky a realita 20 storočia, a veľmi radi zaujali miesto na vrchole ovládanom mužmi. Teda nie je to dôvod na moralizovanie. Je to však príležitosť na diferencované premýšľanie“. Marneros sa rozhodol zhromaždiť poznatky dokumentujúce dejiny vzniku a psychologické mechanizmy vzťahov medzi pohlaviami. Kniha obsahuje množstvo citácií, odkazov na literatúru. Pýta sa prečo ženy nedorazili na vrchol hoci by sa tam jednoznačne mali nachádzať. Dôkladné rešerše dostupných zdrojov prinášajú ohromné množstvo rôznorodých informácií doplňujúcich skladačku spoločného príbehu ľudí, žien a mužov. Prinášajú niekedy prekvapujúce, niekedy až bizarné, niekedy pohoršujúce momenty v dejinách, ktoré prispeli k tomu, že ženy na vrchol stále nedorazili. 

„Nepoznáme ani presný začiatok nadvlády muža nad ženou, ani zaručené dôvody, ktoré k nej viedli. Pokiaľ ide o podmienky vzniku androkratického spoločenského poriadku, okrem veľa kriku okolo patriarchátu ako domnelej reakcie na pra-matriarchát vládne ohlušujúce ticho.“ 

Marneros hovorí o téme rovnocennosti a rovnoprávnosti muža a ženy ako o téme, ktorá „pučí a prekvitá celé stáročia“. Presnejšie už takmer tri tisícročia odkedy máme k dispozícii jej písomnú dokumentáciu. Existujú však dôkazy, že existovala už tisícročia pred vynájdením písma. A je všadeprítomná. A určujúca pre spoločenské spolužitie a sociálny zmier. 

mizogýnia

Nedá mi nedotknúť sa niektorých z termínov, ktoré Marneros v knihe používa. Zdá sa mi to byť užitočné práve dnes, v čase, keď sa niektoré označenia, škatuľkovanie, robí bez rozmyslu a zmyslu. Jedným z takýchto termínov je mizogýnia. „Slovo mizogýnia v slovenčine neznamená nič iné než „nenávisť k ženám“. Skladá sa z gréckych slov „misó“ – nenávidím, resp. mísos – nenávisť a „gyné“ – žena.“