slová prišli neskôr

„Elektrické gajdy?“ Tak si Peter Jones v časopise Record Mirror pomohol, keď opisoval ťahavé tóny obráteného gitarového partu v I’m Only Sleeping na siedmom radovom albume The Beatles. Dnes máme výhodu: poznáme detaily zo štúdia, dokumenty, box sety aj slovník psychedélie. Jones mal pred sebou čerstvý výlisok Revolveru, jedinú možnosť vypočuť si ho a blížiacu sa redakčnú uzávierku.

Recenzia vyšla 30. júla 1966, šesť dní pred britským vydaním albumu. Jones a jeho kolega Richard Green postupovali skladbu po skladbe a prirovnania hľadali všade, kam ich pustila predstavivosť. Sláčiky v Eleanor Rigby zneli ako osemnáste storočie, Good Day Sunshine pripomínala preparovaný klavír a tlmený ragtime. V Tomorrow Never Knows počul Green všetko možné vrátane kuchynského drezu. Jones odporúčal nasadiť sluchový mikroskop.

Sluch mali v poriadku. Love You To sa pre nich začínala ako recitál indickej klasickej hudby. Zachytili disonantnú klavírnu figúru v I Want to Tell You, lesný roh vo For No One aj krátke opakované gitarové frázy v She Said She Said. Tomorrow Never Knows pomenovať nedokázal. Jones ju napriek tomu označil za sakramentsky pôsobivú.

Hudba prišla skôr, než sa našli názvy, ktorými ju bolo možné opísať.

V rovnaký deň vyšla v Disc and Music Echo aj recenzia Raya Daviesa. Jeho poznámky o Beatles jako o školských učiteľoch a Georgeovi Martinovi priviazanom k totemu sa citujú dodnes. Menej často sa pripomína, že I’m Only Sleeping označil za najlepšiu skladbu albumu, ocenil Here, There and Everywhere a predpovedal veľký úspech Good Day Sunshine.