do galérie:
Ladislav Csáder: Bratislavská retrospektíva
Fotografická tvorba Ladislava Csádera, ktorého poznáme predovšetkým ako výraznú osobnosť grafického dizajnu a typografie, predstavuje dôležitú, hoci menej známu súčasť jeho umeleckého odkazu. Výstava predstavuje Bratislavu ako mestské tkanivo, ktorého podoba sa neustále premieňa. Mesto tu nevystupuje len ako kulisa, ale ako hlavný prvok obrazov. Csáderove fotografie zachytávajú miesta, atmosféru a situácie, ktoré sú dnes súčasťou kolektívnej pamäti, no zároveň odhaľujú premenlivosť mestského prostredia a pominuteľnosť jeho podôb. V tomto kontexte nadobúdajú fotografie význam nielen ako výtvarné diela, ale aj ako jedinečné vizuálne svedectvá o charaktere mesta a jeho prežívaní. Výstava predstavuje výber fotografií z autorovej pozostalosti, vrátane diel, ktoré doposiaľ neboli verejne prezentované. Je jednou z tých, ktoré sa sústreďujú výlučne na Csáderovu fotografickú tvorbu, a prináša možnosť nahliadnuť na jeho dielo z novej perspektívy. Odhaľuje Ladislava Csádera ako citlivého pozorovateľa mestského prostredia, ktorý prostredníctvom fotografie vytvoril osobitý obraz Bratislavy – obraz formovaný pozornosťou, empatiou a hlbokým porozumením miestu, ktoré sa stalo neoddeliteľnou súčasťou jeho tvorivého sveta.
kde: Stredoeurópsky dom fotografie, Prepoštská 4, Bratislava
kedy: utorok - nedeľa 13.00 - 18.00
57. Rencontres d’Arles
Každé leto od roku 1970, cez desiatky výstav na rôznych výnimočných pamiatkových miestach mesta Arles, prezentuje festival to najlepšie zo svetovej fotografie a zohráva aj úlohu odrazového mostíka pre nové talenty. Predvídanie zmien médií a technologického vývoja, ponúkanie obrazového zážitku širokému spektru publika, to sú stále ambície festivalu. Jeho program prezentuje rozmanité perspektívy, ktoré ukazujú fotografi pochádzajúci z rôznych prostredí. 57. ročník Rencontres d’Arles ponúka príbehy zakorenené v rôznych regiónoch sveta vrátane afrického kontinentu a Stredomoria. Prostredníctvom archívov, významných monografických výstav a vznikajúcich scén, obrazy skúmajú identity, príbehy a reprezentácie, zatiaľ čo iné skúmajú nespočetné aspekty života. Program zdôrazňuje to, čo pretrváva, čo sa mení a čo nás spája, a otvára priestory slobody, pričom nás pozýva pozrieť sa na svet s väčšou intenzitou.
Martine Barrat: Soul Of the City
Martine Barrat tvorila mimo tradičných kruhov fotografie a hlavnou témou jej fotografií je New York a jeho marginalizované štvrte. Ako tanečnica v Paríži v 60. rokoch 20. storočia sa v roku 1968 presťahovala do New Yorku na pozvanie Ellen Stewart, aby vystupovala v jej divadle La MaMa Experimental Theatre Club. Po nehode, ktorá ukončila jej tanečnú kariéru, si s pomocou Félixa Guattariho zaobstarala videokameru a založila workshop kombinujúci jazzovú hudbu a video pre deti z Lower East Side a Harlemu. Začiatkom 70. rokov 20. storočia sa pustila do dokumentárneho projektu o gangoch z južného Bronxu, Roman Kings a Ghetto Brothers. Film You Do the Crime, You Do the Time, premietaný v Whitney Museum v roku 1978, znamenal vyvrcholenie tejto spolupráce. Keď jej ukradli videokameru, Pearl, prezidentka Roman Kings, jej dala fotoaparát. Barrat potom začala svoju pozoruhodnú fotografickú tvorbu o ulici, jej pravidlách a spôsobe života. Nikdy nemoralizuje, je neoddeliteľnou súčasťou štvrtí, ktoré fotografuje. Vie, že napriek drsnosti prostredia obyvatelia naďalej žijú a milujú a že je jej zodpovednosťou fotografovať ich s rešpektom. Od 80. rokov 20. storočia s rovnakou energiou zobrazuje obyvateľov Harlemu, ktorí sa stali jej blízkymi priateľmi a s ktorými zdieľa svoj každodenný život. V Paríži objavuje štvrť La Goutte d’Or a dokumentuje putá, ktoré spájajú jej obyvateľov. Participatívne a kolektívne aspekty sú základným rozmerom jej práce.
Martine Barrat, Eric Williams, the domino champion, Harlem, 1983
Park Chan-wook: On A Calm Morning
Výstava predstavuje fotografickú tvorbu kórejského režiséra Parka Chan-wooka. Park Chan-wook ako fotograf je kontemplatívnou verziou hyperaktívneho Park Chan-wooka - režiséra a svoje chvíle slobody využíva na fotografovanie bez konkrétneho cieľa: čokoľvek, čo ho upúta, očarí, prekvapí alebo pobaví. Prírodný motív, ktorý pripomína telo. Mačka, ktorá nám pripomína, že ľudské bytosti sú len jedným druhom z mnohých. Jeho fotografie sú ukotvené v dlhom, tichom, zastavenom okamihu. Sú to zmrazené zábery, ktoré poskytujú materiál pre jeho úvahy.
Park Chan-wook, Faces 13, 2013
Charlotte Gainsbourg: 5 BIS
Asi tridsať rokov po smrti svojho otca Charlotte Gainsbourg fotografuje interiér jeho domu na 5 bis rue de Verneuil v Paríži. Svojím Hasselbladom zachytáva toto miesto, plné spomienok, skôr ako sa otvorí verejnosti. Fotografia sa stáva formou kontaktu, pokusom zaregistrovať prítomnosť, priblížiť sa k duchovi svojho otca.
![Charlotte Gainsbourg, [00:15:30] -1](/data/media/articles/bdc49829dccda67cc0daa5a77da102a7.jpg)
Charlotte Gainsbourg, [00:15:30] -1
Paul McCartney: Eyes Of the Storm
Fotografie zo zbierky viac ako tisíc archivovaných obrázkov, dokumentujú mimoriadne obdobie vzostupu Beatles k sláve. Nasnímané na 35 mm film, sú osobným záznamom okamihu, keď sa Beatles katapultovali na globálne superhviezdy a nanovo definovali slávu v modernej dobe. Prostredníctvom viac ako 250 fotografií je výstava svedectvom o ceste Beatles a predstavuje jedinečný portrét začiatku 60. rokov 20. storočia. Tieto snímky tiež odhaľujú veľmi osobný príbeh štyroch hudobníkov pri práci, zdôrazňujúc intenzitu vystupovania a dlhé dni strávené na skúškach, v hoteloch a na cestách, sledovaní médiami medzi Londýnom, Parížom a Spojenými štátmi.
Paul McCartney, West 58th Street, Crossing 6th Avenue, New York, February 1964
do kina:
Posledný Viking
Anker je po pätnásťročnom treste za lúpež prepustený z väzenia. Peniaze z lúpeže zakopal jeho brat Manfred (Mads Mikkelsen) a len on vie, kde sú. Bohužiaľ, Manfred trpí psychickými problémami, kvôli ktorým na všetko zabudol. Spoločne sa vydávajú na neočakávanú cestu, aby peniaze našli a zároveň objavili, kým vlastne sú. Film sleduje dynamický a čiernohumorný vzťah medzi bratmi, ktorých rozdiely spôsobujú komické, dramatické aj napínavé situácie. Ich cesta za ukrytým balíkom peňazí sa stáva nielen dobrodružstvom, ale aj hlbokým pohľadom na identitu, súdržnosť a zodpovednosť voči sebe navzájom. Réžia: Anders Thomas Jensen
kde a kedy: 2. 8. kino Kultúrka Stupava o 19.00, 4. 8. GMB - Mirbachov palác - nádvorie o 21.00
z gauča:
Dunaj vědomí (DAFilms)
Brnianska kapela Dunaj oslavuje 40 rokov na scéne a tak si pozrite dokumentárny film Davida Butulu z roku 2019, kedy sa skupina po pauze vracala opäť na scénu. Film ich zachytáva v období, kedy sa stretávajú s cieľom spoločne odohrať koncert na rumunskom festivale v Banáte, oblasti s veľkou komunitou Čechov a Slovákov, pre ich stále silnú fanúšikovskú základňu. Na cestu sa vydávajú loďou po prúde rieky Dunaj, ktorej vlny a priľahlá tajomná príroda prinášajú medzi členov kapely spomienky na minulosť a reflexiu svojej kariéry. Oživiť ducha kapely pomáha aj stretnutie s bývalou členkou Ivou Bittovou. Poeticky ladený snímok odhaľuje zákulisie koncertov a snaží sa vykresliť komplexný portrét legendárneho hudobného zoskupenia.
....a vypočujte si aj rozhovor s Dunajom pred ich koncertom na Dunaji, na lodi Pink Whale v roku 2023:
https://www.plan.art/plan/sound-plan/esenciou-skup...
Na plovárně s Glenom Hansardom
Macocha (Dramox)
Inscenácia vznikla v spolupráci HaDivadla a Studia Hrdinů. Réžia Kamila Polívková
„Škoda len, že je vždy nutné začať od seba.“
Som spisovateľka. Bola som spisovateľka. Bola som manželka, matka, intelektuálka. Bola som umelkyňa. Chcela som. Nechcem. Vidím sa a vidím ich. Vidím rozostrene!
Rozprávačka – ako Elfriede Jelinek červenej knižnice – stojí v noci na balkóne a pozerá sa na ľudí. Spomienky jej unikajú. Na dne ktorej fľaše sa stratilo dieťa, kde vyprchala láska k mužovi? Jeden Jarda v obrazoch z minulosti, a pred ním päť hereckých hlasov – päť fáz života rozpitej identity! Revízia feministickej túžby po nezávislosti, po individuálnom práve organizovať si svoj životný monológ, avšak bez zábran a vedomia následkov?
Petra Hůlová, autorka zo súčasnej „kaviarenskej“ intelektuálnej literatúry, sa sebareflexívne obracia k svojej vlastnej maske autorky-analytičky. Obracia listy a stránky a panáky prerývané nechronológie svojich kariérnych skúseností. Avšak klame telom. Klame jazykovou húštinou a bezohľadnou úprimnosťou. Pohľad do zm(n)ožených perspektív príbehu prináša rozklad ženy na atómy – zbor kategorizujúci a bilancujúci tabu ženského osudu vo vratkom napätí medzi sebadeštrukciou a liečivou autoterapiou. Ide tu predsa o živý existenciálny boj! O pokus zmieriť sa s vlastnými „námesačnými“ krokmi bytom postkapitalistickej slobody voľby.
na čítanie:
Julia Korbik: Simone de Beauvoir: Chci od života všechno
Grafický román o Simone de Beauvoir ukazuje naplnený život: bohatý na poznanie, bolesť i radosť, život ženy, ktorú neustále poháňala túžba spoznať seba samú i druhých a ktorá bojovala za to, aby mohla byť a stávať sa sama sebou vo všetkých svojich podobách, bez ohľadu na triedu, pohlavie, normy.
Sráč Sam: Srdce je levou věcí
Sráč Sam (vizuálna umelkyňa, kurátorka a organizátorka, žije a pracuje v České Bříze, kde má galériu sam83, platformu pre voľne vznikajúcu kultúru) spája tvorbu so starostlivosťou o medziľudské vzťahy. Túto starostlivosť nie je vždy ľahké zniesť: obracia totiž pozornosť k našim limitom v sieti sociálnych konštruktov, právd a banalít. Básnické texty zhrnuté v tomto výbere sa od roku 2010 objavovali v štvrťročníku Pižmo, vydávanom galériou sam83. Vznikali ako komentáre, apely, výhrady aj usvedčenia. S láskou a nenávisťou.
Karel Vachek: Vachek
4. augusta si pripomenieme nedožité 86. narodeniny Karla Vachka. Táto kniha predstavuje súborné literárne dielo filmového režiséra, pedagóga, básnika a maliara, ktorý býva radený k „československej novej vlne“, v čase normalizácie nesmel nakrúcať a až po roku 1989 realizoval sedem esejisticky pojatých filmových románov. Základ knihy tvoria nerealizované scenáre zo 60. a 70. rokov, rozsiahle literárne koláže, ďalšiu časť knihy tvorí výber poézie, najmä zo 60. rokov, doplnený o rad poznámok, úvah a prednášok. Rozširuje sa tak pohľad na Vachka ako solitéra a svojbytného autora, ktorý stojí mimo akýchkoľvek generačných alebo estetických smerov. Pokiaľ svoju tvorbu s niekým spájal, bola to jeho najužšia rodina. Publikáciu preto dopĺňajú aj práce jeho manželky Dagmar, sestry Ľudmily a brata Petra.
Jean-Claude Carrière: Buñuel procitá
29. júla uplynulo 43 rokov od smrti režiséra Luisa Buñuela. Jean-Claude Carrière v knihe dáva slovo svojmu niekdajšiemu kolegovi a spolutvorcovi. Ide o hypotetický, posmrtný rozhovor, v ktorom Luis Buñuel síce prehovára zo záhrobia, ale veľmi autenticky: hovorí o filme, o surrealizme, o osobnom i verejnom živote. Množstvo doteraz neznámych spomienok a epizodických príbehov predstavuje Buñuela ako umelca i človeka, odkrýva spôsob jeho uvažovania, vyzdvihuje jeho zmysel pre humor.
na počúvanie:
DG 307 Tribute
K nedožitým 75. narodeninám Pavla Zajíčka vyšiel album, na ktorom devätnásť rôznych kapiel a interpretov hrá skladby DG 307 - od Plastic People, Umělá hmota, cez BBP Podzemní orchestr, Eturnity, Krchovského, Jiříkovo vidění, až po Moniku Načevu či Jakuba Königa. Bonusové CD prináša skladbu Slunce, který zapadá s textom básne T. S. Eliotta, ktorú naspieval Zajíček pre divadelnú inscenáciu Pustina (Studio Hrdinů).
Peter Gabriel: One by One
Júl, siedmy spln a siedma skladba. Peter Gabriel avizuje na koniec tohto roku nový album s názvom o / i. Album bude mať opäť – tak ako predchádzajúci i / o (2023) – dve podoby, ponúkne dve verzie tej istej skladby, teda Bright Side Mix a Dark Side Mix. Gabriel o albume povedal: „Piesne sú zmesou myšlienok a pocitov. Premýšľal som o budúcnosti a o tom, ako na ňu môžeme reagovať. Vstupujeme do obdobia prechodu, aké tu ešte nebolo, ktoré bude pravdepodobne vyvolané tromi vlnami: umelou inteligenciou, kvantovým počítaním a rozhraním mozog-počítač. Umelci majú za úlohu nazerať do hmly, a keď niečo zazrú, nastaviť zrkadlo. Nie sme a nikdy sme neboli výlučne sebaurčujúcimi, nezávislými bytosťami, ktorým bol zverený svet. Sme niečo iné, sme súčasťou prírody, súčasťou všetkého, a pocit spojenia, vrtenia zadkom a dávania a prijímania lásky nám môže pomôcť nájsť naše miesto – a vykúzliť veľký úsmev na našich tvárach.” Hudobník predstavuje svoj nový album svojským spôsobom – každý mesiac v čase splnu uvedie jednu skladbu. Najnovšia skladba One by One je vo verzii Bright-Side Mix od Marka „Spikea“ Stenta. Dark-Side Mix vyjde počas nasledujúceho novu mesiaca.
Gabriel napísal skladbu ako súčasť pripravovaného projektu Brain, pričom dej sa sústreďuje na postavu „Mozo“, ktorá sa objavuje na niektorých Gabrielových albumoch. „Postava je v podstate roztrhaná na kusy a snaží sa znova poskladať, jeden kúsok po druhom,” povedal. “Na albume sú dve alebo tri príbehové piesne a mne sa páči, ako dlho sa rozohrávajú a musíte v nich zotrvať, aby ste príbehu porozumeli. Je to ako keď prídete do nejakej chatrče v lese a chvíľu trvá, kým sa usadíte a naladíte sa na tempo miesta. Chcel som v piesni niečo z toho mať. Je to dlhá cesta, ale myslím si, že jej miesto v šou, ktorá mi práve vzniká v hlave, bude až na konci, ak nie na úplnom konci.“
Skladbu sprevádza opäť originálny vizuál, tentoraz je to „Pieces“ od kanadského sochára Davida Altmejda .
Glen Hansard. Trubadúr, ktorého hudba spájala ľudí
“Mať gitaru je ako mať kľúč od sveta.”
29. júla pri dopravnej nehode zomrel írsky pesničkár Glen Hansard. Hudobník, ktorý vzišiel z ulice ...a nikdy ju neopustil, ani keď už namiesto dublinskej Grafton Street vystupoval na veľkých scénach, ani keď získal Oscara za skladbu Falling Slowly, ktorú naspieval s Markétou Irglovou pre film Once, kde si aj obaja zahrali. “Keď ste vonku na ulici, všetci sú si rovní,” povedal. “Ste jednu priečku nad žobrákmi. Úplne ste sa pokorili, pretože v žiadnom prípade nie ste rocková hviezda. Vaša hodnota je nulová, ale aj váš dlh je nulový. Takže vás nikto nemôže súdiť ani hanobiť. Je to veľká česť byť pouličným hudobníkom.” Dlhoročný frontman rockovej skupiny The Frames začal v roku 2010 organizovať na Štedrý deň pre bezdomovcov v Dubline charitatívne pouličné koncerty. Medzi účinkujúcimi sa za tie roky vystriedali Bono, The Edge, Sinéad O’Connor, Shane MacGowan, Hozier či Damien Rice.
“Samozrejme Glen bol žiarivou hviezdou štedrovečerného pouličného života,” spomína vo svojej rozlúčke s Hansardom Bono, ktorý na koncertoch pravidelne účinkoval. “Niekedy jediný, kto nám ostatným pripomínal, že Vianoce sa začali utečencom narodeným v jasličkách, čo je sotva krok od života na ulici. Byť úplne sám sebou tým, že sa viac zaujímam o ostatných – to je kľúč pre každého z nás, kto skúša rôzne osobnosti. Naozaj bol tým, za koho sme ho považovali. Nikdy nemohol prejsť okolo človeka žijúceho na ulici bez toho, aby sa uistil, že je v poriadku... a čo viac, veľmi tvrdo pracoval, aby muselo žiť na ulici menej ľudí. Keď sa davy zväčšili a Glen musel kvôli bezpečnosti súhlasiť s presunom pouličného koncertu na pódium, ktoré mu láskavo poskytli pred divadlom Gaiety, hovorieval: ‚... nie je to pouličný koncert, ak nie sme na ulici!‘ Taký bol - umelec z očí do očí - v každej situácii. Pódium bolo pre neho prekážkou. Zo všetkých veľkolepých a gigantických miest, kde on a The Frames hrali, bolo cítiť, že ulica je jeho najobľúbenejším miestom na vystupovanie. A ľudia z ulice jeho obľúbené publikum.“ A svoj rozlúčkový text zakončil slovami: “Pre mňa bude vždy všade tam, kde uvidím mincu padajúcu do otvoreného puzdra na gitaru.“
K hudbe ho priviedli pesničky Boba Dylana v čase, kedy bol, už ako teenager, na najlepšej ceste stať sa jednou zo stratených existencií dublinského predmestia. “To bol pre mňa skutočný obrat, zmena života a zrazu som našiel svoju cestu.“ Gitaru mu dal strýko, ktorý práve išiel do väzenia. V trinástich odišiel zo školy a začal hrať, v roku 1990 založil The Frames. Krátko na to získali nahrávaciu zmluvu a Hansard sa náhodou stal aj hercom, zahral si vo filme Alana Parkera z roku 1991 The Commitments o vzostupe a páde soulovej kapely zloženej z mladých hudobníkov z robotníckej triedy v Dubline. Druhou hereckou príležitosťou bol pouličný spevák vo filme Once, ktorý mu priniesol aj spomínaného Oscara za Najlepšiu pôvodnú skladbu Falling Slowly. Hansardovi sa otvoril veľký hudobný svet. “Hore vo vysokom sladkom vzduchu toho vesmíru je to veľmi malé a všetci nadväzujú medzi sebou kontakt,“ povedal. „Napríklad som bol na niektorých nahrávaniach Eddieho Veddera v Los Angeles, prišiel tam Ringo Starr a hral na bicie, prišiel tam aj Stevie Wonder, v jednej chvíli sa zastavil Morrissey aj Iggy Pop.“
Vášeň, intenzita a emocionálna hĺbka je to, čo charakterizuje jeho skladby a spev. “Glen bol prírodnou silou, trubadúrom z inej doby. Mal jedinečnú schopnosť spájať ľudí - to bol jeho veľký dar,” píšu jeho spoluhráči z The Frames. A pokračujú v írštine: “Ní bheidh a leithid arís ann.” Nikto nebude ako on.
“Vždy pozitívny, usmiaty a pripravený spievať,” napísal Bruce Springsteen. Ich spoločné vystúpenie prinieslo skvelú verziu skladby Drive All Night. Výraz Bossa pri Hansardovom speve hovorí za všetko.