tiež sa uvádza, že personálny či autorský rozprávač adresuje príbehy taxikárovi. Opäť treba dodať i to, že nie sú na celej ploche knihy. Podobne je to aj s adresátom výpovedí príbehov. Autor totiž vždy prekvapí nejakou novou formou výstavby prózy. Sú v nej totiž aj postupy, ktoré zdanlivo stierajú rozdiel medzi rečou rozprávača a postavy (je to napríklad používanie slov z rôznych rovín slovnej zásoby), no má to svoje poslanie – núti čitateľa spozornieť a rozriešiť zdanlivý jazykový kaz. Niekedy dialógy splývajú, ide o jeden prúd reči. Rozprávač máva aj vnútorné monológy, v ktorých nájdeme prejavy obsesie, úzkosti, depresie, čoho dôvod je reálny – spoločenská a politická situácia a ireálne predstavy. 

Tu pracuje aj so snom či fantáziou. V textoch je veľa psychológie, sociológie či žurnalistických prvkov, v čom je Marek Vadas dobrý. „Nedokázali sme čeliť zlu, nič sme neboli ochotní riskovať, nič sme nevybojovali. (...) Ak by šlo o vládu, čo sa z nás vysmieva a týra nás, proti nej by sa dalo bojovať, no vyzerá to tak, že ľudia nič iné nechcú. Vyhovuje im, že sú čoraz biednejší, hlavne že vedia, kto je najnovšie ich nepriateľom a kto môže za ich biedu. Sú šťastní, že stratili slobodu a že sa o nich niekto bude starať a dá im omrvinky. Tých, čo sa teroru vzopreli, štát likviduje a oni tomu tlieskajú.“ (s. 135) V častiach próz, keď rozprávač nehovorí a nerozpráva sa s taxikárom, ale adresuje svoje spomienky priam reportážnou formou čitateľovi, rozpráva o svojej situácii a momentálnych zážitkoch – vtedy je autor vynikajúci.