úlohou tohto textu však nie je hodnotenie filmu, skôr pár poznámok, ako šiel Nolan na to, aby hrdinský epos sprítomnil a posunul ho do sveta, ktorému, žiaľ, rozumieme. Tiež zabudneme na to, že výzbroj a výstroj bojovníkov, ich lode a reálie vraj nezodpovedajú antickým časom. To, že je film v celkovom kontexte v poriadku, potvrdili aj historici, ktorí inak zmietli zo stola Tróju (2004) ako úplný odpad. A nielen preto, že Odysea je mýtus. Skrátka, tieto veci, podobne ako farba kože Heleny, sú druhoradé. 

čo je podstatné?

Odyseus, samozrejme. O ňom to je. V origináli je to charizmatický, spoločenský, vtipný, sebavedomý, prefíkaný chlap, ktorý je na svoje víťazstvá hrdý, ale taká bola doba. Vojnu v dobe bronzovej nikto nebral precitlivelo a boj robil chlapa a hrdinu. 

Nolanov Odyseus je, samozrejme, nebojácny a tvrdý, ale tiež citlivý muž, ktorého prenasledujú záblesky vyplienenej Tróje, znásilnené a zabité ženy, podvod proti Diovmu zákonu, ktorého sa dopustil trikom s dreveným koňom. Mŕtvi spolubojovníci. Znásilnené dievčatá. Mesto v ruinách. Horiace padajúce veže. To sa mu pravidelne pripomína v hlave v podobe flashov, ktoré nolanovsky narúšajú antickú jednotu času, ale z pohľadu diváka to nijako nekomplikujú (Nolanov Tenet som kvôli takýmto skokom nestrávil).

pokora

Odyseus je skrátka vojnový veterán so všetkým, čo k tomu patrí, a netreba mať psychologické vzdelanie na to, aby sme nevycítili z jeho konania posttraumatický syndróm (PTSD). Napriek tomu z neho vyžaruje sila, odvaha, ale novým prvkom je pokora.