keď sa Brian Case v januári 1984 stretol s Ianom Durym, nezačal rozhovor zoznamom albumov ani povinnou otázkou na novú platňu. Sedeli pri okne nad Greek Street, vonku pršalo a ich dych zahmlieval sklo. Dury ukazoval na dve okná oproti, jedno osvetlené odpornou fialovou, druhé žuvačkovo ružovou. Case sa zatiaľ zahryzol do sendviča s vajíčkovou majonézou, akoby nijaké zajtra nemalo prísť.

Takto písal. Človeka nechal vstúpiť do textu cez miestnosť, gesto alebo haraburdu, ktorú si všimol iba on. Duryho kedysi pozoroval v amerických bazároch, kde sa prehrabával medzi kyticami z umelých gumených kvetov, poskakujúcimi odseknutými prstami, hovoriacimi zubnými protézami a plechovými žartíkmi na gumičku. „Predmety majú pre Iana vlastnú identitu,“ poznamenal. Mohla to byť aj poznámka o jeho vlastnom písaní.

mladší baret pri jazzovom stole

Brian Case zomrel vo veku 88 rokov. Bol synom londýnskeho policajta z Deptfordu a Charlie Parker ho dostal už ako dvanásťročného. V polovici sedemdesiatych rokov písal o jazze pre New Musical Express. Keď ho Richard Williams v roku 1978 priviedol do Melody Makeru, Case sa usadil pri jazzovom stole vedľa Maxa Jonesa a začal si hovoriť Junior Beret – Mladší baret. Jones bol ten starší: plešinu zakrýval baretom a o jazze písal pre časopis od roku 1944.

Keď Jones v roku 1993 zomrel, Case mu venoval rozlúčku, ktorá bola rovnako portrétom učiteľa ako správou o vlastnom novinárskom dospievaní. Max ho najprv zasvätil do vypĺňania formulárov o výdavkoch, potom do únikových manévrov pred jazzovými mudrlantmi. Case ich spolužitie pri redakčnom stole prirovnal k sentimentálnemu obrazu učiteľa so žiakom, len s väčším počtom fliaš. Najviac si však cenil, že Jones vedel omnoho viac, než napísal. Aj preto mu hudobníci dôverovali.