každý festival má svoj okamih dospelosti. Moment, keď už nie je potrebné dokazovať, kam patrí. Pre Pohodu ním bol podľa mňa práve jubilejný 30. ročník. Po tomto roku sa už označenie Best Medium-Sized Festival môže zdať aj trochu tesné. Nie preto, že by sa festival mal vzdať svojej identity, ale preto, že jednoducho vyrástol. Ako mi počas víkendu povedal jeden  priateľ: „Takto to na veľkých festivaloch funguje.“

A veľké festivaly nerobia len veľké mená. Robí ich dôvera publika, odvaha organizátorov a schopnosť rásť bez toho, aby pritom stratili vlastnú identitu. Program postavený na silných menách ako The Cure, Gorillaz a The Prodigy znamená nielen veľké očakávania, ale aj obrovské produkčné nároky. Takéto koncerty sa dnes už neorganizujú iba „dobrým nápadom“. Vyžadujú skúsenosti, zázemie, profesionálny tím aj ochotu podstúpiť nemalé, aj ekonomické riziko. Práve tu sa podľa mňa najlepšie ukázalo, kam sa Pohoda za tridsať rokov posunula. Jubilejný ročník nebol len oslavou histórie, ale aj potvrdením, že dnes patrí medzi festivaly, ktoré bez problémov obstoja v medzinárodnom porovnaní.

Festival tejto veľkosti prirodzene prináša aj kompromisy. Jedni budú vždy očakávať odvážnejšiu dramaturgiu, druhí zas stále väčšie mená. Pohoda sa už niekoľko rokov snaží hľadať rovnováhu medzi oboma svetmi. Popri headlineroch zostal priestor aj pre interpretov ako Kae Tempest či KOIKOI, ktorí pripomínajú, že objavovanie novej hudby stále patrí k DNA festivalu.