keď na konci júna 2026 zomrel Clive Davis (1932 – 2026), väčšina nekrológov pripomenula dlhý zoznam mien. Janis Joplin. Santana. Bruce Springsteen. Whitney Houston. Alicia Keys. Každé z nich predstavovalo ďalší dôkaz jeho výnimočného nosa na talenty. Lenže práve tento zoznam zakrýva to najpodstatnejšie. Clive Davis nebol skladateľ. Nebol producent. Nehral na gitare ani na klavíri. Bol človekom, ktorý vedel povedať „áno“ vo chvíli, keď si ostatní ešte neboli istí, či vôbec niečo počujú. A to je talent, ktorý sa nedá naučiť.

Do hudobného priemyslu pritom nevstúpil ako muzikant. Vyštudoval právo, pracoval ako firemný právnik a až neskôr sa stal prezidentom Columbia Records. V roku 1967 prišiel na festival Monterey Pop ako manažér veľkého vydavateľstva. Odchádzal z neho s presvedčením, že populárna hudba sa práve navždy zmenila. Mnohí jeho generační kolegovia videli v hippies krátkodobú módu. Davis videl budúcnosť.

V tom spočívala jeho sila. Nepočúval hudbu očami odborníka, ktorý analyzuje harmóniu alebo štúdiové triky. Zaujímalo ho niečo oveľa jednoduchšie. Dokáže táto pieseň zasiahnuť človeka, ktorý o hudbe nikdy nebude premýšľať profesionálne? Odpoveď hľadal celý život.

Keď v polovici sedemdesiatych rokov po dramatickom odchode z Columbia Records budoval nové vydavateľstvo Arista, nezačal bezpečnou popovou hviezdou. Prvú zmluvu podpísal s Gilom Scottom-Heronom, básnikom a hudobníkom, ktorého politické texty boli všetkým, len nie receptom na okamžitý hit. Nebola to obchodná kalkulácia, ale vyhlásenie.