alain Besançon sa narodil v Paríži. Vyrastal v oddanej katolíckej rodine, neskôr ho priťahovali ľavicové idey a v roku 1951 vstúpil do komunistickej strany Francúzska, z ktorej vystúpil v roku 1956. To bol rok sovietskeho vojenského zásahu proti maďarskému ľudovému povstaniu aj rok, keď Chruščov zhodil Stalina z piedestálu. V tom čase stratili vieru viacerí komunisti, Besançon však nezostal na úrovni rozčarovania či pocitu „zradenej revolúcie“. Jeho odvrátenie sa od idey komunizmu viedlo ďalej a hlbšie, k zásadnému prehodnoteniu vlastných svetonázorových východísk. Treba povedať, že ani v tomto nebol Besançon sám. Mal svojim významných intelektuálnych súpútnikov s viac-menej podobným príbehom – vo Francúzsku, v iných západných demokraciách, aj na druhej strane severného Atlantiku. Z mladého ľavicového radikála sa stal umiernený konzervatívec, hlásiaci sa k hodnotám a princípom západných demokracií aj euro-atlantického spojenectva – v konfrontácii s totalitarizmom, ruskou a sovietskou geopolitickou rozpínavosťou, a ďalšími ideami a hnutiami, ohrozujúcimi kultúrne, morálne a politické základy slobodného sveta. Po rozchode s ľavicovým radikalizmom mladých rokov našiel Besançon cestu späť do katolíckej cirkvi, k viere, v ktorej bol vychovaný. Jeho ľavicová skúsenosť aj jeho záujem o psychoanalýzu v skorších rokoch jednako nezostali ležať ladom; zúročil ich kriticky spracované v bádaní svojho neskoršieho, zrelého obdobia.

Besançon pôsobil okrem Francúzska vo viacerých krajinách, vrátane USA na pôde viacerých prestížnych univerzít a „think-tankov“, aj v Poľsku v dlhodobej spolupráci s Varšavskou univerzitou, podporujúc poľský demokratický disent. V rokoch 1965-1992 pôsobil ako riaditeľ štúdií na École des hautes études en sciences sociales v Paríži. V roku 1996 bol zvolený za člena Académie des sciences morales et politiques na Institute de France. Od Poľskej republiky za svoju činnosť obdržal vysoké štátne vyznamenania Dôstojnícky kríž a Veliteľský kríž Radu za zásluhy a čestný doktorát Varšavskej univerzity v roku 2014.

Besançonov literárny odkaz zasahuje široké spektrum tématických okruhov, ktoré je jednako vzájomne a kompaktne prepojené. Patria do neho úvahy na poli histórie, religionistiky, sociológie, politickej filozofie, literárnej kritiky, ba niektorým jeho úvahám by mohli čo-to dlhovať aj teológovia. Významná časť jeho štúdií sa týka ruských a sovietskych reálií: k slovu sa tu dostáva Besançon – slavista, rusista a sovietológ. Jeho história ideí nie je rozvláčnym súpisom faktografických detailov, štatistík a komparácií. Nedá sa ani označiť za chladne odosobnenú, napriek precíznym formuláciám a akademicky bezúhonnému spracovaniu použitých materiálov. Besançon je erudovaný, no rozhodne nie nudný ani ťažkopádny (pravda, pokiaľ sme o isté dôležité, hoci nie komerčne vychytené témy ešte úplne nestratili záujem).

falzifikácia dobra v rozbore Solovjova a Orwella

Treba podotknúť, že štúdium ideológií, totalitných hnutí a režimov sa u nášho autora netýka len štúdia historických reálií (tých tiež, samozrejme!) ale aj literárno-kritických a filozofických rozborov literárnych fikcií. To nás privádza ku knihe, ktorú tu chcem špeciálne pripomenúť a vyzdvihnúť ako jednu z kľúčových, hoci zďaleka nie jedinú zásadne významnú z Besançonovho literárneho odkazu: La falsification du Bien (Falzifikácia dobra) s podtitulom Soloviev et Orwell (1. vyd. 1985).

Ako svedčí podtitul, ide z podstatnej časti o rozbor dvoch literárnych fikcií od dvoch autorov, ktorými sú Rus a Angličan, Vladimir Solovjov (1853-1900) a George Orwell (1903-1950). Čo majú títo, inak veľmi, veľmi odlišní spisovatelia spoločné? Obaja sú autormi fikcií o tyranii vystupujúcej v rúchu osloboditeľa. Obaja kreslia obraz sveta, v ktorom zlo zvíťazilo – v Solovjovovom podobenstve dočasne, v Orwellovej vízii absolútne a bez nádeje na zmenu. (Pri zmienke o Vladimirovi Solovjovovi musím čitateľa opätovne upozorniť, aby si v našej nanovo rozorvanej a všakovakou stupiditou presiaknutej dobovej atmosfére nezamieňal tohto úctyhodného, hoci excentrického a mysticky vizionárskeho ruského spisovateľa z konca 19. storočia s iným Vladimirom Solovjovom – s tým morbídnym mamľasom z propagandistickej mašinérie Putinovoho režimu. Ten by tu mohol poslúžiť iba ako predmet štúdia sociálnej, duchovnej a politickej patológie v zmysle, ako tu o nej hovoríme; a aj to s pochybovačnou otázkou, či je aspoň pre toto dosť zaujímavý.)