niektorí hudobníci po sebe zanechajú katalóg albumov. Peter Gabriel popri nich vytvoril vydavateľstvo, festival, nahrávacie štúdio aj spôsob práce, ktorý ovplyvnil stovky ďalších muzikantov. Nie sú to vedľajšie kapitoly jeho kariéry. Patria k nej rovnako neoddeliteľne ako Solsbury Hill, Biko či Don’t Give Up. Jeho najväčším dielom možno nie sú jednotlivé piesne, ale prostredie, v ktorom mohli vznikať ďalšie.

dom s otvorenými dverami

Po albume So kúpil Peter Gabriel starý vodný mlyn Box Mill neďaleko Bathu. Súčasťou vidieckeho areálu boli aj hospodárske budovy, v ktorých postupne vznikli Real World Studios. Miesto, ktoré malo od začiatku fungovať inak než väčšina nahrávacích štúdií svojej doby. Nešlo o pomník úspešného hudobníka ani o architektúru samu osebe.

Gabriel chcel odstrániť bariéru medzi hudobníkmi a ľuďmi za mixážnym pultom. Veril, že keď sú všetci súčasťou jedného tvorivého procesu, výsledok je lepší. Medzi nahrávacou miestnosťou a réžiou preto nestojí hrubé sklo oddeľujúce muzikantov od zvukárov. Spoločný stôl, pri ktorom sa ráno raňajkuje a večer rozoberajú nové nápady, je rovnako dôležitý ako mixážny pult. Ani špičková technika tu nie je cieľom. Má len pomôcť vytvoriť prostredie, v ktorom vzniká dôvera a ľudia sa dokážu navzájom naozaj počúvať.

V Real World Studios sa práca málokedy začína na povel. Niekto si ešte nesie hrnček kávy, iný skúša zopár tónov, ďalší sa vracia z krátkej prechádzky okolo domu. Rozhovory sa nenápadne menia na skúšku, skúška na nahrávanie a človek si ani neuvedomí okamih, keď sa obyčajné dopoludnie premení na novú skladbu.

Rovnako prirodzene sa tu stretávajú hudobníci z najrôznejších kútov sveta. Jeden týždeň spieva v štúdiu kubánsky vokálny súbor, o pár dní neskôr prídu muzikanti z Mongolska. Na chodbe sa môžu stretnúť členovia New Order s kapelou, ktorá zatiaľ nevydala ani jediný album. Štúdio v Box Mille medzi nimi nerobí rozdiel. Všetci sem prichádzajú s nádejou, že spoločne objavia niečo, na čo by nik z nich sám neprišiel.

nápady nekončia v koši

Real World Studios neboli len miestom stretnutí. Boli aj laboratóriom, v ktorom sa Gabriel učil trpezlivosti – vlastnej aj cudzej. Práve tam sa začal rodiť spôsob práce, ktorý neskôr ovplyvnil aj jeho sólové albumy. Len málokedy niečo definitívne vyhadzuje. Prijal fakt, že niektoré nápady prídu priskoro. Ak sa nehodia do práve vznikajúcej skladby, jednoducho ich odloží – na rok, na desať rokov alebo navždy. Ani jedno preňho neznamená prehru. „Dnes som už bezohľadný, pretože príliš veľa materiálu skladbe škodí,“ hovorieva.

Posledným rozhodcom býva cesta autom. Až tam sa ukáže, či nahrávka obstojí aj mimo starostlivo vyladenej akustiky štúdia. Nejde iba o posluch. Auto mení spôsob, akým hudba znie. Zrazu sa ukáže bez štúdiovej ilúzie, niektoré frekvencie jednoducho zmiznú. „Auto je posledné nahrávacie štúdio,“ hovorí Gabriel s úsmevom.

Popri najmodernejšej technike ho rovnako fascinuje arménsky duduk, ktorého tón podľa neho nesie skúsenosť, akú nedokáže nahradiť nijaký syntezátor. Každý zvuk musí mať svoj dôvod. Práve tu do seba začínajú zapadať zdanlivo nesúvisiace obrazy Gabrielovho života.

Rothkova kaplnka v Houstone, kam Petra pozval gitarista a priateľ David Rhodes. Štrnásť tmavých obrazov, ktoré sa menia spolu s denným svetlom. Potom roky strávené v terapeutických skupinách. Gabriel kedysi prirovnal terapiu k pravidelnému servisu auta. Nie preto, že by človeka opravila, ale preto, že mu pomáha zbaviť sa vecí, ktoré by si inak niesol ďalej a napokon ich odovzdal ďalším.