románu, ktorý pôvodne mal prebiehať v imaginárnom meste Montvallier a ktorý sa napokon z veľkej časti odohráva v meste Nancy.

„Bolo okolo pol deviatej ráno, 24.marca 183*, za ponurého a chladného počasia, 27.  Regiment kopijníkov vošiel do mesta Nancy. Predchádzal mu úžasný súbor (hudobný), ktorý mal veľký úspech u miestnej buržoázie a krajčírok : tridsaťdva trúbkárov, v červenom oblečení na bielych koňoch, hlučne trúbilo.“ (Stendhal, Lucien Leuwen)

Počas Sviatku hudby, prechádzajúc cez námestie Stanislas vyhriatom pálivým júnovým slnkom, nasledujeme skupinu v bielo-zelených farbách oblečených bubeníkov. V ohlušujúcej gradácii bubnov, prispôsobujúc sa tanečným krokom davu kráčajúcemu za hudobníkmi, na fasádach starých domov podvedome hľadám zelené rolety. Ulica de la Pompe na mape mesta Nancy neexistuje, alebo už neexistuje. A pritom sa nej udiali pikantné udalosti románu o francúzskej buržoázii 19. storočia, v čase, keď bolo hriechom sa priznávať k republikánskym názorom.

Hudobníci zastanú pred katedrálou Notre-Dame-de-l’Annonciation, zaliatou zapadajúcim slnkom, a v tom zlatistom svetle výrazy na tvárach bubeníkov, mladších aj tých starších, nám jemne pripomenú, že nejaký ten čas prešiel od napísania osudov Luciena Leuwena a Madame de Chasteller. 

Maria Danthine

Kráčajúc po uliciach Nancy, akonáhle zahliadnem pootvorené zelené žalúzie, predstavujem si za ním tichý, takmer zadržaný dych Madame de Chasteller. Pred oknami so železnými žalúziami pozerám na chodníky a predstavujem si dva smiešne pády jazdca, plukovníka Luciena Leuwena, ktorý sa ocitol v Nancy, pretože z Paríža bol hnaný kvôli svojim republikánskym sympatiám. Malé cigary z pelendrekového papiera chodil fajčievať na ulicu de la Pompe, kde, vydychujúc obláčky dymu, si kládol otázku „ Žeby som bol tak hlúpy, že som sa zaľúbil?“  

Krytý nočnou tmou si Lucien sadal na kameň oproti oknu a v tej čiernej temnote pani de Chasteller rozoznávala svetlo Leuwenovej cigary a milovala ho do zbláznenia.

„Poponáhľala sa zhasnúť sviečky a, napriek výčitkám, ktoré si sama sebe robila, ostávala stáť za roletami. Jej oči boli v prítmí sprevádzané ohňom Leuwenovej cigary.“ (Stendhal, Lucien Leuwen)

stendhal všade

V literárnom hoteli na námestí Monseigneur-Ruch odpúšťame Stendhalovi jeho nelichotivý opis mesta Nancy. Na recepcii, na chodbách, v izbách hotela, všade sú knižky, citáty, listy, dokonca aj z bielych šálok pri raňajkách sa na nás díva Stendhalov portrét. Na recepcii sa diskusie zďaleka netočia len okolo batožín a kľúčov, rozpráva sa aj o Stendhalovi. Maličkí cínoví Lucienovia padajú z miniatúrnych koníkov vystavených vo vitrínach hotela. Tento hotel nie je len miestom ubytovania: na každom poschodí, v každom kúte nás vnáša do stendhalovho sveta.

Maria Danthine

Lucien Leuwen by sa čudoval, ako toto podľa neho nudné mesto sa za niekoľko desaťročí zmenilo. Bol by riadne prekvapený, keby vedel, že Nancy sa stane jedným z hlavných miest architektonického štýlu art nouveau a že tu, popri známych zelených roletách, takmer na každom kroku budú farebné brány, zelené a modré vitráže, a tie vitráže, ktoré sa zvonku tvária tak skromne, že zvnútra, keď sa ich dotknú slnečné lúče, keď ich bude hladiť svetlo ranné, denné a večerné, budú robiť farebné zázraky. Toto všetko Lucien nevedel, pretože mal oči zaslepené láskou.

„A na tom istom mieste!“ pomyslel si, červený od hnevu a, ako vrchol smoly, v najkritickejších chvíľach videl, ako sa záclonka mierne odhrnula za okenicou. Bolo jasné, že niekto sa za ňou pozerá. Bola to madame de Chasteller, ktorá si pomyslela: „Ach! hľa môj mladý dôstojník, ktorý opäť padne!“

 „Tuším je to prekliatie!“ myslel si, keď znovu vysadal na koňa, zúrivý od hnevu; som predurčený na to, aby som sa v očiach tejto mladej ženy strápňoval. (Stendhal, Lucien Leuwen)

Maria Danthine

Nie, v tomto meste bohatom na architektúru art nouveau, nasledovanú art déco, nesúhlasíme s Lucienom, keď vravel, že „Špina, chudoba akoby sa kvárili o všetky aspekty a vzhľady obyvateľov dokonale zodpovedali smútku budov“ a že „Úzke, zle vydláždené ulice, plné kútov a zákutí, nemali v sebe okrem hroznej špiny nič pozoruhodné.“

aj Majorelle všade

My máme iný pohľad na mesto, kde meno Majorelle má pre architektonickú históriu konca 19. storočia ten istý cveng ako Horta pre Brusel, Klimt pre Viedeň, Gaudi pre Španielsko, Mackintosh pre Glasgow a Guimard pre Paríž. (Louis Majorelle bol slávny dizajnér nábytku a dekoratér, pozn. editora). Aký dojem by spravilo Nancy na Luciena Leuwena, keby sa tu prechádzal s nami v tento  júnový deň? 

Vo vile Majorelle listy judášových peniažkov vypĺňajú farebné vitráže, po múroch sa ťahá brečtan, rastlinné motívy sprevádzajú línie schodísk, nábytku, zábradlí a veránd, predlžujú ich, ťahajú dohora, do strán, sprevádzajú nás. Všetky detaily spievajú a prekvapujú svojou kričiacou krásou. Lustre, kľučky na nábytku, spájky na sklo, dubové drevo, vitráže s ich atmosférou akvárií. Vysoký keramický kozub je umeleckým dielom, na nástenných maľbách v jedálni sú zvieratá z farmy, ovocné stromy, zelenina. Kotkodáka to tu, bečí, múka, zo svetla vitráží vychádzajú drobné zelené melóny, tak radostne zelené! Vážky pristávajú na drevenom nábytku, chrobáky rozprestierajú krovkovité krídla, krídla motýľov sa hýbu tiež. Tak ako život motýľa, chvíľa krásy je krátka.

Pixabay

Pohľad za žalúziou farby zelenej ako papagáj stačil Lucienovi na to, aby zmenil názor na mesto, ktoré do tej chvíle pokladal za pochmúrne. „Keď videl, ako sa zelené žalúzie trochu pootvorili; bola za ním mladá blondínka s nádhernými vlasmi a opovržlivým pohľadom: práve zahliadla prechádzajúci regiment. Všetky smutné Lucienove myšlienky sa rozplynuli pri pohľade na túto krásnu bytosť…“ Predstavujeme si krásnu 26-ročnú vdovu, s vlasmi až po zem, s úsmevom, za ktorým bolo dobromyseľné šibalstvo, keď fešný jazdec padol z koňa, a keď celý od blata v hneve zasadil koňovi úder pošvou od šable.

„Naozaj žiť a spoznávať samého seba som začal až v deň, keď môj kôň padol pod oknami so zelenými okenicami.“ (Stendhal, Lucien Leuwen)

Vďaka životu, ktorý mu Stendhal vdýchol, Lucien Leuwen sa ocitol v mondénnych kruhoch salónov v Nancy, kde sa porážka prejavovala nedostatkom pohotovej duchaprítomnosti, pri ktorej sa po stole presúvali malé kúsky orechového dreva predstavujúce jazdcov jedného pluku, v tejto meštiackej spoločnosti Nancy, kde muž, ak chcel mať milenku, musel sa najprv stať dôverným priateľom jej manžela. Ako len pohŕdal touto pokryteckou spoločnosťou salónov Nancy, títo ľudia mu boli na smiech, zdali sa mu hluční, uštipační a zvyknutí na to, že im nik nikdy neodporuje, neustále sa vracajúci k tým istým rečiam. Pozorne sa navzájom sledovali a s úzkostlivou starostlivosťou sa jeden druhému plietli do života. Stendhal ho vsadil do tohto kraja, kde kôň predstavoval väčšiu polovicu človeka, kde boli v obľube uniformy, do doby, keď zaľúbená žena sledovala svoju lásku cez poodchýlené žalúzie tak, aby ju nebolo vidno, v časoch, keď sa kompliment určený istej osobe adresoval osobe inej, pričom sa dbalo na to, aby ho tá pravá mohla počuť; keď zamilované dámy žiadali od mužov, aby o svojej láske nehovorili priamo; a keď sa celé dvorenie obmedzovalo na pohrávanie sa so strieborným strapcom na epolete dôstojníka.

V románe Lucien Leuwen Stendhal opisuje nádherné krištáľové fľaše z manufaktúry Baccarat, v ktorých sa trblietala višňovica kirschwasser priehľadná ako horský prameň a ligotala pálenka žiarivo žltá ako madeira.

Maria Danthine

V teplý letný večer našej eskapády v Nancy, na terase kaviarne na námestí Stanislas popíjame kir z Toulu v Lotrinsku, kir žiarivo žltej farby mirabeliek. Mrazený dezert Stanislas s názvom „le glacé parfait“  je skutočne dokonalý a Pavlova s červeným ovocím je umelecké dielo, kde sa červený coulis rozlieva po bielej mriežke z pusinkového cesta. Zlato na bránach a sochách fontán na námestí je žlté ako lotrinské mirabelky. Na tomto námestí si Stendhal v predstavách ubytoval Luciena u pána Bonarda, obchodníka s obilím.

Mirabelky obalené v cukre, mirabelky z fúkaného skla, vôňa a ligot ich odleskov v čaji Earl Grey v zlatej škatuľke. Žlté bergamotky, podávané ku káve a prinášané spolu s účtami, odkladané na recepcii, všade v tomto zlatom meste, by boli milým prekvapením pre dnešného Luciena Leuwena.