románu, ktorý pôvodne mal prebiehať v imaginárnom meste Montvallier a ktorý sa napokon z veľkej časti odohráva v meste Nancy.

„Bolo okolo pol deviatej ráno, 24.marca 183*, za ponurého a chladného počasia, 27.  Regiment kopijníkov vošiel do mesta Nancy. Predchádzal mu úžasný súbor (hudobný), ktorý mal veľký úspech u miestnej buržoázie a krajčírok : tridsaťdva trúbkárov, v červenom oblečení na bielych koňoch, hlučne trúbilo.“ (Stendhal, Lucien Leuwen)

Počas Sviatku hudby, prechádzajúc cez námestie Stanislas vyhriatom pálivým júnovým slnkom, nasledujeme skupinu v bielo-zelených farbách oblečených bubeníkov. V ohlušujúcej gradácii bubnov, prispôsobujúc sa tanečným krokom davu kráčajúcemu za hudobníkmi, na fasádach starých domov podvedome hľadám zelené rolety. Ulica de la Pompe na mape mesta Nancy neexistuje, alebo už neexistuje. A pritom sa nej udiali pikantné udalosti románu o francúzskej buržoázii 19. storočia, v čase, keď bolo hriechom sa priznávať k republikánskym názorom.

Hudobníci zastanú pred katedrálou Notre-Dame-de-l’Annonciation, zaliatou zapadajúcim slnkom, a v tom zlatistom svetle výrazy na tvárach bubeníkov, mladších aj tých starších, nám jemne pripomenú, že nejaký ten čas prešiel od napísania osudov Luciena Leuwena a Madame de Chasteller. 

Maria Danthine

Kráčajúc po uliciach Nancy, akonáhle zahliadnem pootvorené zelené žalúzie, predstavujem si za ním tichý, takmer zadržaný dych Madame de Chasteller. Pred oknami so železnými žalúziami pozerám na chodníky a predstavujem si dva smiešne pády jazdca, plukovníka Luciena Leuwena, ktorý sa ocitol v Nancy, pretože z Paríža bol hnaný kvôli svojim republikánskym sympatiám. Malé cigary z pelendrekového papiera chodil fajčievať na ulicu de la Pompe, kde, vydychujúc obláčky dymu, si kládol otázku „ Žeby som bol tak hlúpy, že som sa zaľúbil?“