bolo by rúhaním povedať, že ide o jeden z Verdiho najhravejších výtvorov? Rekviem operných proporcií bolo síce vytesnené z kostolov, no plne ho prijali koncertné sály a už desaťročia ide o ultimátne vokálno-symfonické dielo repertoáru.

Skladateľ v ňom zúročil všetky svoje divadelné skúsenosti, do 90-minútovej mozaiky skombinoval celú škálu svetského i náboženského materiálu. Komponoval síce na rovnaký latinský text ako Mozart takmer sto rokov pred ním, no výsledok je zameraním diametrálne odlišný. Na rozdiel od neho nepriniesol nádhernú letargickú modlitbu.

Ak sa budeme držať pesimistického pohľadu, ktorý začal prevládať v 20. storočí, Giuseppe Verdi skladbou Boha neprosí ani nežiada. Je s ním v búrlivej hádke. Jeho argumenty sú čoraz zúfalejšie, čoraz beznádejnejšie. Odpoveďou mu je iba neustále sa vracajúci, apokalyptický motív „Dies irae, dies illae“ – „Deň hnevu, deň zúčtovania“. Až hysterický apel sopránu Libera me! s dychberúcim vysokým C ponad celý orchester i zbor prináša oslobodenie.

Azda nikto si Rekviem nedovolí odfláknuť. Reputácia, ktorú nadobudlo, spolu s náročnosťou všetkých zložiek to jednoducho nedovolia. Každé uvedenie má nádych veľkej udalosti, či už na svetových, alebo regionálnych koncertných pódiách.

Za posledné dva týždne sme na česko-slovenskom území mohli zažiť oboje. V Prahe so špičkovým orchestrom a „áčkovým“ obsadením (ako záver Pražskej jari), v Košiciach s domácim ansámblom a bývalým šéfdirigentom (ako záver Košickej hudobnej jari).