keď som ako trinásťročný počul Keď je 7 ráno, zapnem rádio, bol som presvedčený, že tá pesnička vznikla v deň, keď začal vysielať Slovenský rozhlas, len preto, aby ju mohli každé ráno púšťať Slovákom. Mne osobne tá pieseň zdvihne náladu o významné percento. Ešte významnejšie by to bolo, keby sa tam spievalo „Keď je 9 ráno, zapnem rádio“. To by už bol čas, s ktorým sa viem stotožniť aj ja.

Na svete sú len dve vianočné pesničky, pri ktorých mám naozaj nejaky pocit. Nieže vianočný ale taký zimno-melancholický. Jedna je od Chrisa Reu. Druhá sa začína slovami:

„Dvadsiateho tretieho mi preletelo hlavou, že mám odísť na vidiek na Vianoce za mamou.“

Od roku 2000 som ako správny Bratislavčan trávil Silvestra na Hlavnom námestí. A tie silvestre už asi nikdy nič neprekoná. Boli čarovné. Deväťdesiate roky sa končili, všetci sme cítili, že sa to niekam hýbe. Taký zvláštny pocit. Mrazí ma na zátylku, keď si na to spomeniem.

Keď počujem Rudy a Hilda, spomeniem si minimálne na tri frajerky a na to, ako sme v tých rokoch čakali na Vidiek, aby sme si o polnoci mohli zaspievať pesničku, ktorá znie, akoby ju rádio hralo od roku 1923. Podarilo sa im napísať pár krásnych hymien pre tento národ. A možno práve preto zostarli lepšie než mnohé vážnejšie a ambicióznejšie skladby. Pretože niektoré pesničky netreba vysvetľovať. Stačí ich pustiť. Najlepšie o siedmej ráno. Alebo v mojom prípade radšej o deviatej.

Autor je blogger a DJ.