ivona Březinová sa témy sa chopila citlivo, s obrovskou snahou pochopiť spôsob fungovania takýchto detí v kontexte okolitého sveta, ktorého sa ich kráčanie svojím nepredvídateľným spôsobom, často nepochopiteľným ani pre tých najbližších, bytostne dotýka. Výnimočný je pohľad dvojčaťa Pamely, najmä preto, že na súrodencov takýchto detí, ľudí sa často zabúda. Na to, akým spôsobom ovplyvňuje ich príbehy, akým spôsobom zasahuje ich každodennosť. Pomôže nám chápať, pomôže nám menej posudzovať, odsudzovať, vidieť problematiku fungovania rodín s takýmito deťmi s väčším rešpektom a porozumením. To je to, čo takýto rodičia, súrodenci najviac potrebujú. Vedieť, cítiť, že nie sú na to sami. Že žijú medzi ľuďmi, ktorí sa pokúšajú ich prijať a občas sa možno aj k ich každodennosti pridať, nájsť odvahu občas možno pomôcť.

Pamela reprezentuje sestry, bratov špeciálnych detí. Tých, ktorí nesú zodpovednosť za starostlivosť, bezpečie svojho súrodenca niekedy jednoducho preto, že sú súčasťou domácnosti, inokedy preto, že jeden rodič chýba. Ich život je tiež „špeciálny“. Pamela je vlastne hlavnou postavou a rozprávačkou príbehu čo mu dáva výnimočný rozmer. Pohľad ôsmačky, dievčaťa, ktoré kvôli bratovi prestupuje z jednej školy do druhej. V každej z nich je jej zapadnutie do kolektívu a prijatie náročné, väčšina detí z triedy sa s ňou odmieta priateliť pretože si myslia, že jej brat, a teda aj ona, sú „divní“. Pamela stojí pri bratovi aj mame vo vypätých, v podstate nepredstaviteľných situáciách. Jeremiášova agresivita sa v priebehu príbehu v knihe výrazne zhoršuje, končí tak, že napadne svoju mamu a vtedy nastane situácia, kedy si uvedomia, že starostlivosť o neho doma nezvládnu. Jeremiáša sa rozhodli na nejaký čas umiestniť do týždenného stacionára. Život Pamely a mamy má zrazu iný rozmer, obidve sa s tým, že „to bolí“ snažia nejak zrovnať.