ak sa dá o nejakej kapele hovoriť, že je kultová, tak je to práve Rush. Ale ctitelia tohto kultu sú milí ľudia, ktorí majú zmysel pre humor (pretože Rush sa niky nebrali veľmi vážne), lásku k detailu, vycvičené ucho a trpezlivosť. Nie sú dotieraví, nikdy nezačínajú debatu „ja som Rushista,“, nikdy nalákajú „poď medzi nás“, ale vedia sa dlho predlho baviť, ktorú zo svojich stovák basgitár používal Geddy Lee keď hrali pred tridsiatimi rokmi suitu 2112, ktorý album je najlepší (večná vojna medzi Moving Pictures, Hemispheres, 2112 a Signals asi nikdy neskončí a ani nemá prečo skončiť, lebo je súčasťou rituálu uctievania). Tí najpokročilejší si lámu prsty na akordových obratoch Alexa Lifesona, ktorého inovátorská gitaristická mágia spočíva práve v harmóniách.

Rush boli kapela, ktorá hrala väčšinu svojej predlhej kariéry v nezmenenej zostave. Vydali 19 radových štúdiových albumov a tri ikonické živé albumy. Boli organizmus, trojjediná hudobná osobnosť (bacha, toto už nijako nesúvisí so žartovaním o kultoch). Lenže v januári 2020 zomrel Neil Peart a to už predtým 5 rokov nehrali. Peart nebol len jeden z najlepších rockových bubeníkov na svete, ale aj tvorca vyspelej textovej poetiky Rush a jej myšlienkový líder. Kapela si nevedela predstaviť ďalšiu existenciu.

Basgitarista, klávesista a spevák Geddy Lee a gitarista Alex Lifeson, vlastným menom Aleksandar Živojinović (obaja dnes 72-roční) však občas jamovali staré veci Rush, ale Lifeson to okomentoval, že zneli ako veľmi zlý Rush tribute band. Postupne prihádzala chuť vrátiť sa na pódiá, tie boli pre nich živným roztokom – v celej paráde, s bicími a všetkým. Napokon, aj iné kapely so štýlotvorným bubeníkom si našli cestu k živému hraniu, nech je to Led Zeppelin alebo The Who. 

prichádza pani bubeníčka

Veci sa dali do pohybu, keď Geddyho basgitarový technik, ktorý chodil na šnúry aj s Jeffom Beckom, Geddymu povedal, že s Beckom hrá bubeníčka, ktorá by do Rush absolútne zapasovala. Je to Nemka a volá sa Anika Nilles. Keď si ju Geddy pozrel na YouTube, mohol nájsť okrem iného toto (na base hrá fenomenálna Ronda Smith, basáčka od Princea). A videl, že to bude dobré.

V roku 2025 ju pozvali na naozajstnú prácu, to už bolo jasné, že sa vrátia na pódiá, kde na niekoľkých koncertoch vzdajú hold Peartovi. Nakoniec z toho vzniklo Fifty Something tour a len v Severnej Amerike odohrajú 58 vystúpení a na rad príde Južná Amerika (po 17 rokoch) a Európa (po 14 rokoch). Prvý koncert sa konal 7. júna v Kia Forum v Los Angeles. Hrali prvýkrát naživo po 11 rokoch a prvýkrát bez Neila Pearta po 52 rokoch. 

anika ako Felix Baumgartner

Nikto by asi nechcel byť v koži Aniky Nilles, pretože v čase premiéry bola asi ako najsledovanejší pozemšťan za bicími (nechcem povedať bubeník ani bubeníčka, skrátka ide o celú množinu ľudí, hrajúcich na bicích) a tlak musel byť enormný. Pripomína mi to Felixa Baumgartnera, ale ten skákal sám za seba a Anika mala „na krku“ celú kapelu. Dokonca, prvýkrát od roku 1974 štvorčlennú, lebo Geddy si predsa len po tých rokoch ekvilibristiky povedal, že už sa mu nechce hrať všetky klávesové party samému a zavolal si Lorena Golda, Ačkového koncertného a štúdiového sidemana. 

Ako to dopadlo, o tom vedia svoje, ktoré sa otriasajú vyznaniami lásky k Anike a pritom práve od fanúšikov Rush by som očakával podozrievavé pohľady, že jediný Rush je s Peartom. Dúfam, že aj kolegyňu Marínu Gálisovú presvedčím o tom, že to bolo naozaj skvelé! Anika Nilles má cit, timing, hrá veľmi muzikálne, bravúrne, virtuózne kde treba a v pozadí, kde treba. Sebavedomo, ale s pokorou slúži hudbe. Napokon, sama je hudobná skladateľka a producentka. Špeciálne ma pobavila reakcia, že za bicími v Rush konečne sedí niekto, kto sa usmieva.

YouTube

Hoci väčšina reakcií na účasť Aniky Nilles bola mimoriadne pozitívna, objavili sa aj kritické hlasy, najmä zo strany konzervatívnej časti fanúšikovskej základne, ktorá odmieta akúkoľvek predstavu Rush bez Neila Pearta. Tieto reflexie sa sústreďovali najmä na to, že Anika hrá „príliš moderne“ a jej dynamika je „mäkšia“ než Peartova, čo niektorí puristi interpretovali ako odklon od pôvodnej estetiky kapely. Objavili sa aj výhrady, že jej štýl je „príliš európsky“ a menej „architektonický“ než Peartov, pričom kritici často porovnávali konkrétne prechody a akcenty v skladbách ako YYZ či La Villa Strangiato. Tieto názory však zostali okrajové a väčšina recenzií zdôrazňovala, že Nilles pristúpila k materiálu s rešpektom, technickou istotou a vlastnou identitou, čo jej umožnilo vyhnúť sa lacnej imitácii a zároveň zachovať ducha pôvodných kompozícií. Aniku nebrali do kapely ako kopírku, to by bolo ponižujúce. Aj dramaturgia bola nastavená tak, aby sa vzdal dostatočný hold Peartovi, ale aby bubeníčka prejavila aj svoju muzikantskú osobnosť.