nálepka „inšpirované skutočným príbehom“ u niektorých divákov automaticky pridáva na autenticite, no tentoraz je výsledok naozaj citlivý a zároveň vtipný. Nadáva sa aj v pokračovaní populárnej série, ktorá paroduje horory, ale tam je to súčasťou „humoru“. Teda vlastne tiež diagnóza. Do kín sa vracia aj akčný hrdina z 80. rokov, pôvodne vytvorený podľa hračky, a tak to vtedy aj dopadlo. Tento návrat sa však celkom vydaril.

film týždňa: Prisahám, že za to nemôžem

Malé škótske mestečko v 80. rokoch. John je obyčajný chlapec, nastúpi na gymnázium, hrá futbal a nijako zvlášť nevyčnieva. Lenže zrazu začne mať zvláštne trhavé pohyby hlavou a postupne k nim pridáva nekontrolovateľný prúd nadávok v tých najnevhodnejších chvíľach. Nepomáhajú ani najmodernejšie výchovné metódy ako bitka remeňom či kľačanie v kúte. John postupne pochopí, že liek na jeho diagnózu neexistuje a jedinou cestou je osveta.

V origináli sa film volá I Swear, čo znamená „prisahám“, ale aj „nadávam“. Slovenský názov si vybral prvý význam, hoci druhý by sa hodil rovnako dobre. Sledujeme človeka s neurologickou poruchou, ktorého vlastné telo a hlas neustále zrádzajú. A keďže príbeh vidíme z jeho perspektívy, od začiatku vieme, že za svoje prejavy nemôže. O to bolestivejšie sa pozerá na reakcie okolia. Nielen na posmešky spolužiakov či fyzické tresty v škole, ale aj na nepochopenie doma. Predstava dieťaťa, ktoré trpí niečím, čo nevie ovládať, a zároveň nikde nenachádza podporu, patrí k najsilnejším momentom filmu.