prvou je rozsiahly román Hodiny z olova (2018) od českej spisovateľky Radky Denemarkovej, ktorá je známa aj slovenským čitateľom a čitateľkám. Za svoju tvorbu získala cenu Magnesia Litera v štyroch rôznych kategóriách – za prózu (Peníze od Hitlera, 2007), za publicistiku (Smrt, nebudeš se báti aneb Příběh Petra Lébla, 2009), za preklad knihy Herty Müllerovej Rozhoupaný dech (2011) a ocenenie Kniha roka (2019) za román Hodiny z olova.

Hodiny z olova sú ťažkou knihou nielen preto, že majú úctyhodných 752 strán, ale prinášajú mimoriadne ťaživé témy, ktoré autorka v sebe dlhodobo nosí a pociťuje potrebu ich otvárať. Sú to témy späté s dedičstvom dejov v strednej Európe 20. storočia. Niektorým z nich sa už venovala v predchádzajúcich románoch. Je presvedčená, že pokiaľ spoločnosť nespracuje bolestivé témy aj prostredníctvom literatúry, nemôže sa uzdraviť a traumy sa stále budú vracať obgeneráciu.

O knihe Hodiny z olova hovorí R. Denemarková v záverečnej poznámke ako o chráme. Začala ho písať na jar v roku 2013, keď nadobudla pocit, že sa niečo veľmi podstatné láme, premieňa a chcela porozumieť týmto procesom. V rokoch 2013, 2015 – 2016 žila v Číne a téma si ju našla sama. Počas tamojšieho pobytu sa spoznala s prostredím disentu a pýtala sa, čoho je svedkom a o aký druh manipulácií a diktatúr ide. 

Na stránkach románu sa objavujú vety z diela Veľké učení (Ta-süe) a Doktrína středu (Čung-jung), ktoré sú súčasťou konfuciánskej filozofie a sú hlboko zakorenené v čínskej mentalite. Venovala sa významu znaku energie Te (De) a slovu integrita. V čínskom ponímaní: „Integrita je konec i počátek všech věcí a bytostí. Bez integrity není věcí ani bytostí. Proto ušlechtilý člověk považuje právě tuto za to nejdůležitejší.“ Prostredníctvom nich sa snažila porozumieť mysleniu súčasných Číňanov. 

V románe sa zároveň objavujú i citáty z diel Václava Havla, v ktorých sa kriticky vyjadroval k totalitnému režimu v Československu, ale aj k vlastnej zodpovednosť jednotlivca voči spoločnosti a zodpovednosti jednotlivcov k celku. Zároveň sa v texte objavuje aj kritika Havlovho rozhodnutia pre „hrubú čiaru“, pretože podľa autorky spoločnosť prepásla príležitosť na hlbšie morálne vyrovnanie sa s minulosťou.