vegetariánka je výnimočná. Ak jej dáte šancu, prinesie vám nevídané obrazy, zažerie sa hlboko do duše, pootvára témy, ktorými žijeme aj my tu, nielen zdanlivo ďaleká juhokórejská, stále silne patriarchálna spoločnosť. Porota udeľujúca Nobelovu cenu uviedla, že autorka „má jedinečné povedomie o súvislostiach medzi telom a dušou, živými a mŕtvymi a vo svojom poetickom a experimentálnom štýle sa stala inovátorkou súčasnej prózy“. Je prvou ázijskou spisovateľkou, ktorá získala Nobelovu cenu za literatúru. Pred ňou cenu získalo osem mužských autorov ako napríklad Kazuo Ishiguro, V. S. Naipaul či Orhan Pamuk.

Už je asi úplne jasné, že nejde ani o kuchársku knihu, ani o pokus motivovať vás k vegetariánstvu. Hlavnou postavou príbehu je Jonghje, mladá žena, manželka, dcéra, sestra, švagriná. Jej manžela nikdy nenapadlo, že by mohla byť v niečom výnimočná.  „Oženil jsem se s ní,, protože ruku v ruce s absencí zvláštního kouzla se zdálo, že nemá ani výrazné nedostatky. Její nekomplikovaná povaha postrádajíci originalitu, vtip či šarm mi naprosto vyhovovala“. Jednej noci sa Jonghje prisnije dramatický sen a ráno ju manžel nájde vyhadzovať do odpadkov všetky zásoby mäsa z ľadničky. 

Tu začína jej nehlučný proces vzdoru. Odmieta, spoločensky neprijateľne, iritujúc tým svojho manžela, nosiť podprsenku, nelíči sa, prestáva hrať rolu poslušnej manželky. Postupne prestáva hovoriť, túži sa zmeniť na bytosť z rastlinnej ríše, strom. Strom, ktorého konáre by rástli slobodne. Jedným z nosných symbolov príbehu je tiež tzv. mongolská škvrna, znamienko typické pre obyvateľov východnej Ázie, ktoré v detstve väčšinou zmizne. To, že u Jonghje nezmizla, ju akoby označuje a zároveň  predurčuje k premene. Jej nová identita je však v koréjskom živote úplne neprijateľná.