predstavte si svet, v ktorom moc bohov závisí od toho, koľko ľudí v nich skutočne verí. Nie metaforicky, ale celkom doslova – každej božskej entite pribúda či ubúda schopnosť tvarovať svet podľa vlastnej vôle na základe počtu a oddanosti veriacich. No a v tomto svete, v regióne Omnia pomenovanom po bohovi Omovi, vyrástla obrovská gotická pevnosť Citadela – hlavné sídlo Kvizície, ktorá tvrdou rukou vymáhala svoju predstavu o božej vôli. Heretikov v Omnii v najlepšom prípade čakala rýchla smrť a ich nápady, knihy či iné zdroje disentu museli zaniknúť spoločne s nimi.

Prirodzene by sa dalo očakávať, že ak má cirkev v Omnii takú moc, že dokáže ostatným obyvateľom zasahovať do všetkých aspektov ich súkromného života, tak aj samotný boh Om musí byť na vrchole svojej moci. Tu však narážame na hlavný paradox Malých bohov – Om je od začiatku až po koniec príbehu len malou nevládnou korytnačkou. A korytnačka je, slovami Terryho Pratchetta, „prízemným živočíchom. Nie je možné žiť bližšie pri zemi bez toho, aby ste sa prekopali pod povrch. Jej obzory sú len pár centimetrov od nej. Dokáže vyvinúť asi takú rýchlosť, akú potrebujete na ulovenie šalátu. Kým okolo nej prefrčala evolúcia, ona prežila vďaka tomu, že nikoho neohrozovala a bolo priťažké ju zjesť.“ 

Ten, kto skutočne v rukách zvieral moc nad Omniou, teda nebol Om, ale hlavný kvizítor Vorbis, ktorý sa tváril (a aj si reálne namýšľal), že vládne v jeho mene. A čo je ešte podstatnejšie, práve Vorbisova krutovláda paradoxne spôsobovala, že ľudia strácali autentickú vieru a nahrádzali ju strachom z čoraz absurdnejšej perzekúcie. Ako by predsa mohli v niečo úprimne veriť v spoločnosti, v ktorej im za každú úprimnú myšlienku hrozil najvyšší trest?