nositeľka najvyššieho Rádu Britského impéria bola zároveň vlastenka aj rebelujúca feministka a sufražetka; a jednako napriek svojim sympatiám a inklináciám rezervovaná voči doktrinárskej mentalite najrôznejších revolučne naladených ideových hnutí. Aj voči kauze boľševizmu, ktorá sa vyvinula do otvorenej a ostrej kritiky – dôvod, prečo sa od nej dištancovali viacerí jej ľavicoví priatelia. Jej dôsledný antifašizmus ju neurobil o nič menej obozretnou voči ilúziám, tobôž totalitným sklonom na ľavicovej strane politického spektra. Vychovaná v anglikánskej viere, aj v istom čase priťahovaná katolicizmom sa sama pokladala v istých ohľadoch za kresťanku, aj keď jej ponímanie kresťanstva bolo výrazne nekonformné a kritické k jeho konkrétnym dejinným podobám, prezrádzajúce istú mieru sympatií k herézam, avšak bez toho, aby im prepadla ako náhradnej viere.

Rebecca West sa, skrátka, vymyká najrôznejším zaužívaným ideologickým stereotypom. Nikdy sa neoddala dogmatizmom dobovo vychytených doktrín, do ktorých mnohí jej súčasníci vkladali svoje nerealistické nádeje. Vo všetkých postojoch si zachovávala kritický odstup, napriek tomu, že s rôznymi ideovými prúdmi vstupovala do intímnej blízkosti, v ktorej sa empatia kombinovala s osobnou a ostrou kritikou – črta, ktorá môže v niečom upomínať na autorkine turbulentné milostné vzťahy.