hudba, ktorá nechcela viesť, len sprevádzať

V polovici šesťdesiatych rokov sa populárna hudba tvárila, že musí mať smer. Jedni chceli meniť svet, druhí ho aspoň komentovať. Lovin’ Spoonful si vybrali tretiu cestu: písať piesne, ktoré nič nehlásajú, nič nebúrajú, a predsa zostávajú. Hudba dobrého dňa v čase, keď sa atmosféra začínala mračiť.

Na prvé počutie pôsobia ako kapela, ktorá nič nerieši. Krátke piesne, otvorené melódie, ľahkosť, ktorá sa tvári ako samozrejmosť. Lenže samozrejmosť je často najdrahšia disciplína. John Sebastian mal dar vložiť do troch minút vetu, ktorá nezostarne – „Nemusel si byť taký milý, aj tak by som ťa mal rád“ –, a pritom sa vyhnúť patosu aj programu. Ich piesne znejú jednoducho, ale jednoduché nie sú.

americká odpoveď, ktorá nesúťažila

Lovin’ Spoonful vyrástli z Greenwich Village, nie z jej politických manifestov, ale z hudobnej vrstvy, kde sa hralo na washboard, kazoo a akustické gitary, lebo nič iné nebolo po ruke. Jug band tradícia, ktorá sa nebrala vážne, ale mala v sebe radosť z okamihu. Spoonful ju nevzali ako retro, ale ako základ. V čase, keď Byrds folk elektrifikovali a Dylan ho komplikoval, oni ho zmenšovali — vracali ho späť do priestoru, kde pieseň nie je výzva, ale stretnutie.