do galérie:

Fragmenty paměti: Svatovítský poklad v zrcadle současného umění

Francis Bacon | Joseph Beuys | Magdalena Jetelová | Anselm Kiefer | Josef Koudelka | Gerhard Richter | Julian Rosefeldt | Edmund de Waal | Mark Wallinger - diela týchto umelcov sa stretli na výstave na Pražskom hrade, ktorá prepája stredoveké artefakty, dnes už vzdialeného alebo cudzieho významu, so súčasným umením. Karol IV. nesplnil len stavebný sen o gotickej katedrále na Pražskom hrade. Poklad sv. Víta, cielene rozširovaný a obohacovaný. Bol – a je – svedectvom viery a nádeje. O príbehoch, ktorým môžeme porozumieť len skrz predmety, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou európskej pamäte. Umelecké diela popredných svetových umelcov nabádajú  k premýšľaniu nad nimi. Ako rozumieť záhadným stavbám Edmunda de Waala? Čo vypovedajú fotografické dokumenty Josefa Koudelku? Akou rečou k nám prihovára do minulosti sa obracajúce zrkadlo Gerharda Richtera alebo snový filmový príbeh Juliana Rosefeldta? Nad židovsko-kresťanskými tradíciami západnej civilizácie sa zamýšľajú práce Marka Wallingera a Francisa Bacona.

Zneužívanie (štátnej) moci je spoločnou témou Anselma Kiefera, Magdalény Jetelovej a Josepha Beuysa. Sme ale vôbec pripravení obzrieť sa späť a poučiť sa z vlastnej minulosti?

„Výstava je určena široké domácí i mezinárodní veřejnosti. Namísto jednoznačných odpovědí nabízí návštěvníkům prostor k zamyšlení nad pamětí, vírou a hodnotami naší civilizace. Proto jsme se rozhodli v rámci instalace vytvořit jako souhrn civilizačních vědomostí také knihovnu s publikacemi věnovanými historii, náboženství i tvorbě zastoupených umělců,“ vysvetľujehlavný kurátor Jiří Fajt.

kde: Jízdárna Pražského hradu

kedy: denne od 10:00 do 18:00 

Karol Kállay: Svedectvo epochy. Výstava k 100. výročiu narodenia fotografa Karola Kállaya.

Mnohým sa do pamäti vryli jeho obrazy starej Bratislavy, jej uličky, letné dni na nábreží Dunaja, či kultový obraz rehoľných sestier otočených chrbtom hľadiacich na mesto. Hlavné mesto zachytené Kállayovým neopakovateľným pohľadom zhŕňa fotokniha Bratislava moja. Lásku k Prahe zas demonštroval v publikácii Franz Kafka a Praha. Kállay sa snažil zachytiť to, čo nikto iný, byť na miestach, kde druhí nedorazili, a keď hľadal námet pre fotografiu a stláčal spúšť, pripomenul si radu fotografa Karola Hájka: „Snaž sa pozerať inak ako všetci ostatní.“  V neposlednom rade si spomína na jednu babičku na Transsibírskej magistrále, ktorá sa ho vypytovala, odkiaľ je, akej národnosti je a či verí v Boha. On jej odpovedal. Akoby ho nevnímala. Ich rozhovor ukončila slovami: „Ale veď to je jedno, kto si, podstatné je, aby vojna nebola“.

kde: Danubiana Meulensteen Art Museum

kedy: ut - ne: 10.00 - 18.00

 

David Hockney: A Year in Normandie and Some Other Thoughts about Painting

Výstava Rok v Normandii a niekoľko ďalších myšlienok o maľbe pozýva divákov, aby spomalili a všimli si výnimočnosť v každodennom živote. Hockneyho nové obrazy, vytvorené špeciálne pre túto prezentáciu, predlžujú jeho celoživotnú fascináciu aktu pozerania a potvrdzujú jeho presvedčenie, že jednoduchá krása si zaslúži oslavu. Výstava vznikla v úzkej spolupráci s umelcom a po prvýkrát prináša do Londýna Hockneyho slávny deväťdesiatmetrový vlys Rok v Normandii . Toto monumentálne dielo, inšpirované tapisériou z Bayeux, zachytáva striedanie ročných období v umelcovom bývalom ateliéri v Normandii. V kontexte výstavy otvára dialóg s okolitou prírodou Kensingtonských záhrad za oknami galérie.

kde: Serpentine Gallery, Kensingtonské záhrady, Londýn

kedy: so - ne: 10.00 - 19.00, po - 12.00 - 18.00, ut - pi: 10.00 - 18.00

z gauča:  

2x moderná verzia pašijí

Ježiš z Montrealu

Film Denysa Arcanda patrí k tým najlepším. Skupina hercov inscenuje pašijovú hru, odvážny výklad biblického príbehu, čo vyvolá odpor kňazov, ktorí si hru objednali. Život režiséra Daniela sa stále viac začne stávať odrazom konca Ježišovho života. Otázka, ktorú v závere dáva, nemá pozitívnu odpoveď. Nie je to film o Ježišovi, ale o nás. 

Jesus Christ Superstar

Hippie pašijová klasika, filmový prepis broadwayskej rockovej opery Andrew Lloyda Webera a Tima Ricea. Skupina hercov prichádza do púšte a rekonštruuje posledných šesť dní zo života Ježiša Nazaretského.

 ...a takto sa to začalo

Becoming Led Zeppelin (Netflix)

Kto už videl, chce znova. Aj keď skalní fanúšikovia sa nič nové nedozvedeli a film je plný uhladeného rozprávania (nespomína sa tam napr. že Page uvažoval po prvom americkom turné o výmene speváka, pretože Plant nenaplnil úplne jeho víziu, ale Peter Grant ho presvedčil aby počkal, kým spevák nezíska potrebné sebavedomie, čo sa stalo už na druhom turné a nielen, že Plantov hlas a frázovanie spolucharakterizovalo zvuk LedZep, ale osvedčil sa rýchlo aj ako textár a s jeho vystupovaním a imidžom mala kapela na pódiu dvoch výrazných frontmanov), opäť si uvedomíme neuveriteľnú chémiu medzi štvoricou rôznorodých osobností, fakt, že svoj debutový album nahrali asi mesiac  potom, čo sa dali dokopy a výnimočnosť kapely, ktorá dokázala majstrovsky (autorsky aj interpretačne) prepojiť rôzne hudobné žánre. Filmová odysea Bernarda MacMahona, plná doteraz nezverejnených záberov, vystúpení a hudby, mapuje tvorivý, hudobný a osobný príbeh vzniku hardrockovej legendy Led Zeppelin. Je to vôbec po prvý raz, keď členovia skupiny súhlasili s účasťou na životopisnom dokumente, pretože je zameraný naozaj iba na hudbu. Príbeh rozprávajú výlučne oni a dopĺňa ich -  z doteraz nezverejneného archívneho záznamu - aj zosnulý John Bonham. Film obsahuje nikdy predtým nezverejnené zábery z prvých amerických a britských koncertov, aj doteraz nepublikovaný materiál z osobných archívov. Ako povedal John Paul Jones „nadišiel správny čas, aby sme po prvý raz povedali svoj vlastný príbeh vlastnými slovami.“  

The Rise of the Red Hot Chili Peppers: Our Brother, Hillel  (Netflix)

Tak ako dokument o LedZep a film o Dylanovi aj tento dokument fokusuje na rané obdobie kapely a pripomína vplyv jedného zo zakladajúcich členov Hillela Slovaka, ktorý zomrel na predávkovanie v roku 1988. „Nebyť jeho, na basu by som nikdy nehral,“ hovorí vo filme Flea a spevák Anthony  Kiedis dodáva: „Hillel bol dušou raných Red Hot Chili Peppers.“ Zatiaľ čo Led Zeppelin mali absolútnu kontrolu Red Hot Chili Peppers neboli kreatívne nijako zapojení a pôvodne sa od dokumentu Netflixu dokonca dištancovali (podarilo sa im napokon presadiť zmenu názvu, v ktorom meno Hillela nebolo uvedené: „S rozhovorom sme súhlasili z lásky a úcty k Hillelovi a jeho pamiatke,“ napísala kapela. „Tento dokument je však teraz propagovaný ako dokument o Red Hot Chili Peppers, čím nie je.“), napokon ale Flea uznal: „Konečne som si pozrel nový dokument o Hillelovi Slovakovi. Som veľmi vďačný, že existuje a že viac ľudí bude vedieť, koľko pre nás znamenal a stále znamená ako priateľ a člen kapely. Je to nádherne natočený film a naplnil mi srdce až po okraj, nie bez poriadnej dávky celoživotnej melanchólie. Hillel navždy.“

na čítanie: 

Jana Wernerová: Kolotočárka

Novela Jany Wernerovej Kolotočárka prináša intímne a otvorené svedectvo o detstve prežitom uprostred marginalizovanej kolotočiarskej komunity v Československu. S mimoriadnym citom pre detail i atmosféru oživuje svet maringotiek, jarmokov a dočasných domovov, kde sa radosť zo slobodného pohybu a dobrodružstva prelína s pocitom vyčlenenia. Je to príbeh o živote na kolesách, o živote, kde buchnutie dverami rozkýve celý vratký dom, o živote, ktorý vonia diaľkami, pestrofarebným tovarom a ružami z krepového papiera. Kolotočárka nie je len knihou o dospievaní v kolotočiarskej maringotke, ale aj hlbokou výpoveďou o solidarite, nádeji a tvrdošijnej túžbe nájsť si svoje miesto vo svete.

Zoltán Rédey: Osamelý bežec predčasne v cieli

Rédeyova monografia sa usiluje prispieť k účinnejšej recepcii a komplexnejšiemu literárnoteoretickému zhodnoteniu básnického diela Ivana Laučíka ako člena jedinečného zoskupenia Osamelí bežci. Nesnaží sa iba o prierezové zmapovanie básnikovej tvorby, ale o hĺbkový interpretačný prienik do jej poeticko-estetickej a významovej podstaty. Zohľadňuje pritom výsledky doterajších literárnovedných výskumov diela Ivana Laučíka, rozhodne však nereprodukuje to, čo už v týchto súvislostiach existuje v dostupnej literatúre. Naopak, osobitnú pozornosť venuje tým relevantným aspektom básnikovho diela, ktoré pri jeho doterajšej reflexii zostali nepovšimnuté. 

J. H. Krchovský: Tak ještě jedno jaro tedy

Na záver trochu poézie. Tento výber vyšiel pred desiatimi rokmi a je výberom z publikovaných i dovtedy nepublikovaných básní z rokov 1979–2015, ktoré  spájajú okrem iného motívy štyroch ročných období a témy plynutia času i ľudského života. “Vo svete Krchovského básní, ktoré majú pri všetkej formálnej vycibrenosti rysy až denníkových záznamov, môže čitateľ sledovať nielen kolobeh dní, nocí, mesiacov a rokov s ich príznačnými atribútmi, rituálmi i premenami atmosfér, svetiel, tieňov, temnôt a zábleskov, ale aj objavovať hutné mikrodrámy a príbehy, ktorých protagonista zároveň navždy utvára predovšetkým svoj svojbytný autoportrét,“ píše editorka zväzku Terézia Pokorná. Súčasťou knihy je 14 linorytov Viktora Karlíka, inšpirovaných Krchovského básnickým dielom.

x x x

Konečně roztály květy zla na okně /

ptačí zpěv jinak zní… tak nějak barokně /

– zima je v prdeli! Teď spěje jaro k ní /

po hrůzách gotických horory barokní

 

x x x

Už aby tak byl svátek práce /

už aby zas byl první máj! /

tím dnem zahradní restaurace /

jak studánky se otvíraj… /

už teďka leckde natíraj /

ty stolečky mnou ošoupané /

jež říkaly mi vloni pane… /

a letos opět v mraku much /

zas usednu na čerstvý vzduch /

a až se stromy ztratí ve tmě /

pak ňáké dívce řeknu: Veď mě! /

no ano, ovšem – dá-li bůh…

na počúvanie: 

Flea: Honora

Debutový sólový album basgitaristu Red Hot Chili Peppers  inšpirovaný Fleovou láskou k jazzu. Šesť originálnych piesní spolu s cover verziami piesní, ktoré pôvodne napísali Eddie Hazel a George Clinton, Jimmy Webb , Frank Ocean a Shea Taylor a Ann Ronell. Flea nielen hrá na basgitaru a trúbku, ale aj spieva, na albume ako speváci hosťujú Thom Yorke a Nick Cave. Album bol pomenovaný po jeho praprababičke a inšpirovaný jej problémami s chudobou v Írsku a jej imigráciou do Austrálie. Flea sa vrátil k trúbke, na ktorú hral v detstve a poctivo skúšal počas dvojročného turné kapely, pracoval aj s džezovou legendou z Los Angeles Rickeym Washingtonom (otec Kamasiho), do štúdia si potom pozval elitnú skupinu moderných jazzových vizionárov ako sú producent albumu a saxofonista Josh Johnson, gitarista Jeff Parker, basgitaristka Anna Butterss a bubeník Deantoni Parks. „Boli to najúprimnejšie podporujúci ľudia, ktorí ma hlboko a denne dojímali svojou štedrosťou... Sedenie v miestnosti a hranie s nimi vo mne vyvolávalo pocit, akoby som bol na drogách.... vznášal som sa po štúdiu.” V recenzii na webe jazztimes sa dočítame: “...pôsobí ako mysliteľ, ktorý sa znovu učí hovoriť. Nie metaforicky – doslova. Dych sa stáva jazykom. A to, čo Flea ponúka, nie je plynulosť, ale zraniteľnosť: chvejúci sa, hľadajúci dialekt jazzu, ktorý odoláva virtuozite v prospech citu. (...) Honora je taká pútavá, že odoláva typickému jazyku „crossoveru“ alebo „vedľajšieho projektu“. Flea sa nezaoberá jazzom, on sa mu podriaďuje.”

U2: Easter Lily

U2 vydali v piatok nové EP a po nedávnom Days of Ash ponúka oveľa intímnejšie skladby. “Sú o priateľstve, viere, vytrvalosti a obnove,” citovala Bona BBC. “Živelný rock'n'roll stále vnímame ako prejav odporu voči všetkým tým hrôzam, ktoré pozorujeme na našich malých displejoch. Keď sledujeme, aký na svete zavládol chaos, mnohí z nás majú pocit, že práve zažívame najdivokejšie roky za veľmi dlhý čas. Na Easter Lily si kladieme veľmi osobné otázky. Prežijú tieto turbulentné časy naše vzťahy? Ako veľmi sme ochotní bojovať za priateľstvo? Ustojí naša viera to sústavné vyprázdňovanie významov, ktoré odmeňujú algoritmy? Alebo sa v týchto malých priestoroch naopak skrývajú odpovede? A nie je možné, že by nám v našich životoch niektoré obrady, rituály či tance chýbali?“ pýta sa Bono.

Na EP je šesť skladieb - úvodnú Song for Hal spieva gitarista The Edge a je poctou zosnulému producentovi Halovi Willnerovi, ktorý zomrel na komplikácie súvisiace s covidom, nasledujú skladby In a Life, Scars, Resurrection Song, Easter Parade a Coexist, na ktorej spolupracovali s Brianom Enom a Bono ju nazval “uspávankou pre rodičov a deti zasiahnutých vojnou.”

EP je pomenované na počesť albumu Patti Smith Easter z roku 1978, ktorý kedysi Bonovi dodal, podľa jeho slov, veľa nádeje.

 

Led Zeppelin: Presence

Stále úplne nedocenený album Led Zeppelin oslávil 31. marca 50. výročie. Tvrdý, temný, naliehavý, emočne vypätý hudobne aj textovo odrážal situáciu a náladu v kapele, ktorú začala vnútorne nahlodávať najmä prehlbujúca sa závisloť Pagea a Bonhama, extrémny tlak, to všetko dovŕšené takmer smrteľnou nehodou Planta a jej následkov. Výsledkom je napriek - či navzdory - všetkému skvelý album, ktorý pripomenul, kto je otcom hard rocku. Žiadne klávesy, žiadna akustika, iba silné riffy, prenikavá divoká gitara a nekompromisná rytmika. John Paul Jones neskôr lakonicky poznamenal, že z nahrávania Presence si pamätá najmä to, ako vozil Planta na vozíčku. Všetkému dominoval Jimmy Page. 

Po tom, čo Led Zeppelin odohrali na jar 1975 päť koncertov londýnskom Earl's Court rozišli sa v rámci vynúteného daňového exilu do rôznych krajín s tým, že sa po niekoľkých mesiacoch zídu aby začali skúšať na americké turné. Autonehoda, ktorá na niekoľko mesiacov pripútala Roberta Planta na invalidný vozík napokon všetko zmenila. Nebolo isté, či sa úplne zotaví a ako bude kapela ďalej fungovať. Napokon namiesto turné začali pracovať na novom albume. Skladby odrážali všetky pocity neistoty, frustrácie, ale aj vzdoru, vykorenenia a odlúčenia. Kapela, ktorá vystúpala najvyššie ako bolo možné bola náhle v situácii keď nič nebolo isté. “Presence bola čistá úzkosť a emócie (...) čo do emócií, je Presence náš najlepší album,” povedal Page, ktorý album radí medzi svoje najobľúbenejšie z diskografie LedZep, a Robert Plant dodal: “Presence je náš boj proti všetkému. Náš boj proti živlom, proti náhode (...) Všetkým a všetkému navzdory sme sa dokázali pozrieť diablovi do očí a povedať: Máme toľko sily čo ty a ešte viac.” Album kapela nahrala a zmixovala za necelé tri týždne v mníchovskom štúdiu Giorgia Morodera, Plant spieval sediac v invalidnom vozíku (jediný pokus postaviť sa pri náročnej speváckej pasáži skončil pádom, pri ktorom si Plant myslel, že už nikdy nebude chodiť a Page sa v duchu lúčil s Led Zeppelin). Jimmy Page potom za jediný deň nahral všetky overduby a so zvukovým majstrom Keithom Harwoodom urobili výsledný mix počas niekoľkých dní takmer bez spánku (aj vďaka dvom dňom, ktoré im podaroval Mick Jagger, Stouni mali štúdio zahovorené hneď po nich). Presence má aj odlišný zvuk práve tým, že sa nahrávalo v štúdiu na rozdiel od predchádzajúcich štyroch albumov, kvalita zvuku tu bola dokonale kontrolovaná, čomu sa Page vždy snažil vyhýbať. Album obsahuje niekoľko skvelých skladieb - otváraciu epickú Achilles Last Stand, s výrazným sólom, ktoré Page dával na rovnakú úroveň ako ikonické sólo v “schodoch”, pričom riff fantasticky rozvíja John Paul Jones na osemstrunovej base (vtedy nová Jonesyho basová láska BecVar Series 2 Triple Omega, kúpil si ju krátko pred nahrávaním albumu a jej zvuk prirovnával k cembalu). Page neskôr vysvetľoval, že sa snažil zo zvukového hľadiska vytvoriť niečo, čo by pripomínalo “fasádu gotickej stavby”. Ritchie Blackmore nazval skladbu uchvacujúcou. A potom sú tu dve bluesovky - Nobody’s Fault but Mine inšpirovaná skladbou Blind Willieho Johnsona (v texte sa Robert Plant opäť inšpiroval jedným z textov Roberta Johnsona) a dlhé tiahle blues Tea for One, ktoré hudobne nadväzovalo na starší song Since I’ve Loving You. 

Obal albumu opäť vytvorilo dizajnérske duo Hipgnosis, dominuje mu čierny “objekt”, ktorého inšpiráciou bola Clarkova 2001: Vesmírna odysea a mal predstavovať silu skupiny. Objekt bol pôvodne rovný, výsledný zatočený tvar mu dal Jimmy Page. Obal Presence patrí k ikonickým coverom, získal aj nomináciu na Grammy. Album sa nedočkal veľkej koncertnej podpory, kapela s ním síce v roku 1977 vyšla na turné po Amerike, predčasne ho ale ukončila smrť Plantovho malého syna. Niektoré skladby si museli počkať na koncertné uvedenie niekoľko rokov, napr. Tea for One odznela až v druhej polovici 90. rokov na spoločnom turné Pagea a Planta a ďalšia gitarovo silná skladba For Your Life zaznela po prvý krát z pódia až na reunion koncerte kapely v roku 2007.  

(* a ak má niekto rád “diabolský” mýtus okolo LedZep, zosilnený po smrti Plantovho syna, tak Keith Harwood, ktorý nahrával a mixoval Presence zomrel rovnako v roku 1977 a to pri autonehode v Londýne, tesne po dokončení živého albumu The Rolling Stones Love You Life, kapela mu ho aj venovala...   a o dva týždne po Harwoodovi, presne na tom istom mieste a úplne rovnakým spôsobom, zomrel Marc Bolan z T. Rex)

Patti Smith: Easter

Album s veľkonočným názvom je plný nielen biblických a špecificky kresťanských obrázkov, odkazov na konkrétne žalmy, ale napr. pieseň Ghost Dance sa odvoláva na duchovný tanec domorodých Američanov z konca 19. storočia. Do LP sú vložené portréty Pattinho manžela Frederica a Arthura Rimbauda z prvého prijímania. Na albume je aj springsteanovská hitovka Because the Night, či skvelá 25th Floor.

Igor Stravinskij: Svätenie jari

...a niečo pre milovníkov klasiky, legendárny balet s ikonickým fagotovým sólom v úvode. Námet prišiel k autorovi vo sne, ako sám povedal: “Raz som vo sne zazrel obraz veľkého pohanského náboženského kultu – starí mudrci sedia v polkruhu a pozorujú tanec smrti mladej dievčiny, ktorú obetovali bohu jari, aby získali jeho náklonnosť.” Premiéra  29. mája 1913 v choreografii Nižinskeho sa stala jedným z najväčších škandálov v dejinách hudby. Baletné publikum bolo šokované barbarským námetom i novátorskou Stravinského hudbou, ktorá je dnes považovaná za míľnik vo vývoji hudby. No aj napriek tomu uznaniu po Svätení jari baletné domy často nesiahajú a častejšie sa uvádza v koncertnej podobe.

... naše obľúbené jarné

The Doors - Waiting for the Sun

Skladba, ktorá nie je na rovnomennom albume, ale až na neskoršom Morrison Hotel. Poetický, mnohovýznamový Morrisonov text, ktorý sa končí veršami: “Necítiš to? Prišla jar a je čas žiť v rozptýlenom slnečnom svetle.”

Dežo Ursiny - Gol den Li